Kant Immanuel

Narodil sa r. 1724 v Kráľovci (Konigsberg) v rodine remeselníka. V rodnom meste študoval, vyučoval, stal sa univerzitným profesorom a rektorom, napísal všetky svoje práce a žil až do svojej smrti 1804.
Z jeho života vieme, že si veľmi zakladal na mravnosti a presnosti. Traduje sa, že si obyvatelia mesta mohli podľa jeho pravidelných prechádzok nastaviť hodinky.
Bol vedcom v oblasti prírodných vied: kozmogónia, fyzikálna geografia, antropológia.
Považuje sa za zakladateľa novovekej klasickej filozofie.

TVORBA
Kritika čistého rozumu (1781)
Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (1755)
Kritika súdnosti
Kritika praktického rozumu
Základy metafyziky mravov
Náboženstvo v medziach číreho rozumu
DIELO
Vo svojom diele hovorí o objektívnej existencii materiálneho světa. Spochybnil bežne prijímanú vieru v objektívne jestvovanie priestoru a času.
V čase, keď žil nebolo bežné, aby sa menili staré axiómy a stavalo sa na starých poznatkoch. Napr. Euklidove Základy, kde poučuje o geometrii z 3.st. p. n. l hovorili, že bodom, ktorý neleží na priamke je možné viesť len 1 priamku a to rovnobežnú s danou.
Filozofický vývoj sa delí na 2 obdobia: prvé- do začiatku 70-tych rokov; snažil sa riešiť filozofické problémy- ako otázky bytia, filozofie prírody, náboženstva, etiky, logiky. Bol presvedčený, že filozofia musí byť spracovaná ako teoretická špekulatívna veda, t. j. bez prihliadnutia k skúsenostiam a faktom. V druhom období- od začiatku 70- tych rokov sa usiluje o oddelenie javov a „vecí o sebe“.
DEFINÍCIA VECÍ O SEBE
Nemôžu byť dané ako skutočnosti. Snaží sa dokázať, že sú nepoznateľné, že je možné poznávať len javy, ale nie spôsob, akým tieto věci na nás pôsobia. Kant skúma zloženie, vznik a hranice funkcií poznania. Podľa neho jestvuje svet vecí nezávislý od nášho vedomia- práve „věci o sebe“. V tejto téze sa nám Kant javí ako materialista, lebo je sú pre neho prvotné věci materiálneho světa a nie poznanie. Učenie, ktoré vzniklo v tom období sa nazýva agnosticizmus- zmierovanie materializmu s idealizmom. Sám ho nazval „kritikou rozumu“. Učenie o nepoznateľnosti vecí o sebe má idealistický zmysel, lebo věci o sebe majú transcendentálny ráz, jestvujú mimo priestor a čas.

Neveril , že zlo existujúce v spoločnosti môže byť odstránené. Útechu hľadal vo viere. Hovoril, že harmónia a mravnosť nie sú v skutočnom svete možné.
Inteligibilný svet sa dá len vymyslieť, ale myšlienky nie je možné hmatať. Viera v Boha je záruka mravnosti, ktorý je nemožné nájsť v empirickom svete.

Celá filozofická tvorba v 2. období spočíva v kritike, preto sa nazýva aj kritická filozofia.
Prvé obdobie jeho tvorby ešte kritika nebola celkom rozvinutá, preto sa toto obdobie nazýva aj predkritické obdobie.

V tomto období bol ovplyvnený racionalistickými myšlienkami Leibnitza a Wolffa
Filozofické ťažisko je venované otázkam prírodných vied a to najmä vzniku světa. Rozvinul Descarteove myšlienky. V biológii naznačil myšlienku genealogickej klasifikácie živočíšnej ríše, t.j. rozdelenie živočíšnych tried podľa ich pôvodu. V antropologických štúdiách vyslovil myšlienku o prirodzených dejinách ľudských rás.
V kritickom období si zachoval z racionalizmu len presvedčenie, že vedy zložené z tvrdení majúcich všeobecnú platnosť (matematika, prírodné vedy) nemôžu prameniť zo skutočnosti, ktorá je neúplná, neukončená a neposkytuje podklady pre zovšeobecňovanie. Podľa Kanta súvislosti medzi príčinou a účinkom nemôže byť odvodená ani rozumom.
V tomto období napísal aj svoje kritiky založené na jeho učení o „veciach o sebe“: Kritika čistého rozumu(1781)- výklad učenia o poznaní, Kritika praktického rozumu (1788)- výklad etiky a Kritika súdnosti (1790)- vykladá estetiku a učenie o účelnosti v prírode.

NÁHĽADY NA VZNIK SVETA
V tejto časti filozofie podporoval myšlienky R. Descarta, ktoré boli uvedené v diele Principia philosophiae. Tam Descartes uznáva cirkevné učenie o stvorení světa Bohom v podobe, akej jestvuje dnes; píše o svojej hypotéze o vzniku hviezd, Slnka a Zeme v dôsledku dlhodobých vírivých pohybov častíc hmoty, ktorá sa spočiatku nachádzala v chaotickom stave. Tieto takmer sto rokov staré myšlienky oprášil Kant v diele Všeobecné dejiny prírody a teória nebies.
.
Tvrdil, že slnečná sústava vznikla z oblaku častíc hmoty pôsobením prírodných zákonov. Život dohorievajúci v jedných slnečných sústavách sa rozhorieva v iných.

NÁHĽADY NA ČAS
Kant tvrdí, že jestvuje len jeden jediný čas, nezávislý od vecí , od toho či jestvujú, alebo nie; či sú v pohybe alebo v pokoji. Čas vždy plynie rovnomerne nepodliehajúc nijakým zmenám.
V tých časoch nikto nepochyboval, že kontakt s vecami, skúsenosť je pôsobenie vecí na ľudí. Skúsenosť vyvoláva dojmy a predstavy, z ktorých rozum vyvodzuje závery. Z výsledkov pozorovania nie je možné odvodiť všeobecné tézy, zákony, ktoré by pripúšťali výnimky. Vyplývalo to z nekonečnosti faktov im podliehajúcich a zo skutočnosti, že predstavy nie je možné pozorovať. Predstavy o čase a priestore sú dané ľudskému rozumu ako „formy nazerania“ pred akýmkoľvek nazeraním a skúsenosťou. Nijaká skúsenosť nie je bez nich možná.
Čas a priestor sú ako okuliare, bez ktorých sa na veci nedá pozerať. Cez zelené okuliare vidíme na zeleno. Cez okuliare času a priestoru vidíme v priestore a v čase. Bez nich nie je možná existencia v reálnom svete.
Skúsenosť sa neredukuje len na dojmy vyvolané vecami ani na ich logické spracovanie. Pri jej utváraní najdôležitejšiu úlohu má pôsobenie človeka na veci. Skúsenosť umožňuje zdôvodniť všeobecnú tézu.

NÁUKA O POZNANÍ
Základ tejto náuky spočíva v pokuse o odpoveď na otázku: „Ako možno matematiku založenú na čistej logike aplikovať na prírodu, ktorá sa opiera o pozorovanie a experiment?“
Kant si myslel, že čas a prietor existujú v našom vedomí nezávisle od skúsenosti. Tvrdil, že čas a priestor sú transcendentálne, t.j. apriórne- predskúsenostné podmienky a predpoklady skúsenosti . Preto tvrdil, že matematika a algebra vznikajú na základe idey času a geometria na báze idey priestoru, čo sa pokúšal aplikovať na empircké poznanie.
Tvrdil, že poznanie systematizuje a usporadúva 12 základných kategórií, ktoré charakterizujú jednotlivé věci z hľadiska kvantity alebo kvality; konečnosti či nekonečnosti; mnohosti a jednoty; možnosti; náhodilosti; nevyhnutnosti. Získavané poznatky informujú o javoch; vonkajšej, zmyslami vnímateľnej stránke. Zároveň tvrdil, že vnútorná stránka, podstata= „věc o sebe“ je takmer nedostupná a možno ju postihnúť len rozumom (Vernunft, ktorý je vyššia forma umu).Rozum nie je odkázaný na nijakú skúsenosť a preto je transcendentálny, opiera sa o vieru a vyššie poznanie, ktoré nezávisí od pozorovania a experimentu.
Vo svojej filozofii sa zamýšľa aj nad pôvodom noriem, etalónov a kritérií. Hovorí, že sú vrodené, apriórne vlastnosti pre činnosť umu.
Dnes vieme, že národy nachádzajúce sa na rôznych stupňoch vývoja majú rozdielne schopnosti a zisk odlišných informácií pri pozorovaní rovnakých javov a dejov, a preto bolo mylné jeho tvrdenie, že čas a priestor spolu so základnými kategóriami boli pokladané za apriórne, človeku vrodené.
Tieto neuvedomované pravidlá získava člověk historickým vývinom.

Učenie sa opiera aj o teóriu súdu. Podľa neho sa každé poznanie vyjadruje práve v tejto forme, kde myslíme na nejaký vzťah alebo súvislosť medzi subjektom a predikátom súdu. Analytické súdy sú také, kde predikát neobsahuje nové poznatky o predmete: „Všetky telesá sú rozpriestranené.“Ak skúmame subjekt teleso, zistíme, že medzi jeho znaky patrí aj rozpriestranenosť. Tento znak vyplýva logicky z pojmu teleso.
Syntetické súdy obsahujú súvislosť subjektu a predikátu. Nevyplývajú z prostej analýzy pojmu subjektu. Ďalej sa delia na aposteriorné- zo skúsenosti: „Niektoré labute sú čierne.“ apriorné-predbihajú skúsenosť: „Všetko, čo sa deje má svoju príčinu.“ Apriorným súdom pripisuje prvoradý význam, formuluje otázku o zdrojoch poznania, druhoch a hranicach poznania. Poznanie delí na:
a, matematika; otázka je: Ako sú možné takéto súdy v matematike?
b,teoretická prírodoveda; Ako sú možné takéto súdy v teoretickej prírodovede?
c,metafyzika; Či sú možné v metafyzike?

PRAVDA
Chápal, že otázka pravdy v podstate splýva s otázkou kritéria (gr. kriterium-meradlo) pravdy. Toto kritérium chhápal jako kritické a sám uprednostňoval zmyslové vnímanie.

NÁUKA O PROTIKLADOCH
r. 1781 formuloval Kant tézu : „Svet má začiatok v čase a čo do priestoru je ohraničený“ v prospech antitézy „Svet nemá začiatok a je neohraničený.“
Alebo: „Každá zložená substancia sa skladá z jednoduchých častí.“ „ Ani jedna zložená věc na svete sa neskladá z jednoduchých častí a nikde nie je nič jedným.“
Tieto antinómie (protirečenia)čistého rozumu sformuloval, aby dokázal, že myslenie k nim dospieva na základe úplne správnych a logicky bezchybných úvah.
Neskôr sa dokázalo, že z logického hľadiska nie sú jeho dôkazy dokonalé. Ale to aj tak neznižuje jeho zásluhy.
Zameral pozornosť na to, že pojmom konečného a nekonečného, jedného a mnohého, nevyhnutnosti a slobody je protirečivosť.
Záver Kanta z tejto teórie je, že antimónie myseľ nie je schopná vyriešiť. Všetko, čo je reálne obsahuje protikladné učenia.

ETIKA
Rozpor nutnosti a slobody nie je skutočný rozpor, lebo člověk podľa okolností jedná nutne alebo dobrovoľne.
Nutne postupuje, lebo je so svojími myšlienkami, citmi a túžbami zjavom medzi ostatnými prírodnými výtvormi a v tomto zmysle je podriadený nutnosti vládnucej v prírode.
Na druhej strane je aj mravnou bytosťou, subjektom mravného vedomia. Ako takáto bytosť patrí do světa inteligibilných vecí. Je slobodný.
Mravný zákon chápe jako absolútne prikázanie - kategorický imperatív. Vyžaduje také jednanie od každého jedinca, aby aby sa pravidlo jeho osobného jednania mohlo stať pravidlom jednania pre všetkých.
Čin je morálny len vtedy, ak je vykonaný s ohľadom na mravný zákon.
Existencia pojmov sloboda, nesmrteĺnosť, Boh sa vysvetľuje práve vďaka viere v inteligibilný svet. Ich bytie je nutným postulátom praktického rozumu.
Protestanti tvrdili, že mravnosť sa zakladá na náboženstve. Kant tvrdil pravý opak.

ESTETIKA
Súdnosť je schopnosť myslieť tak, ako keby bolo možné v nej uskutočňovať ciele podľa zákonov slobody. Súdnosť sa uplatňuje při hodnotení umeleckých diel. Zvláštnosť tohoto súdenia sa zakladá na našej zvláštnej záľube resp. pocite, že sa nám niečo páči. Estetický súd sa nezakladá na pojme, ale na nazeraní formy estetického predmetu. Umelecké dielo sa považuje v estetike účelné bez ohľadu na jeho skutočnú účelnosť, tzv. „účelnosť bez účelu“.

POLITIKA
Názory Kanta sa utvárali pod vplyvom ideí francúzskeho a anglického osvietenstva, najviac pod vplyvom J.J. Rousseauava. Roršíril jeho myšlienku o zvrchovanej moci ľudu- ľudovej suverenite. Avšak ako teoretik nemeckého meštianstva bol nedôsledný.
Tvrdil, že ľud. suverenita je v praxi neukutočniteľná a vôľa ľudu sa musí podriadiť vyššej moci. Proti tomuto demokratickému spôsobu kládol do opozície Hobbesovu monarchistickú ideu. Za ohrozenie štátu pokladal každý odpor ľudí a každú revolúciu.
Základ právnych názorov spočíva v tom, že proti feudálnemu bezpráviu a svojvôli postavil „buržoázny“ typ podmienený majetkoým právom .
Občiansku slobodu chápe jako právo podriaďovať sa zákonom, na ktoré on sám dal súhlas. Uznával rovnosť všetkých před zákonom.
Ideálny stav spoločnosti je podľa neho mier medzi jedincami i medzi štátmi. Podľa neho je však neobyčajne vzdialeným cieľom, ktorý sa stráca v nedohľadne. Boj je realitou prameniacou v antagonizme medzi ľuďmi.
Rozpornosť historického procesu je nutná podmienka zdokonaľovania ľudského rodu. Podstatou je protikladnosť medzi tendenciou združovania sa a zároveň robenia si „napriek“. Podľa Kanta by bez protikladnosti vývoj spoločnosti stagnoval.

ZÁVER
Kant za svojho života vytvoril veľmi rozporuplnú a na mnohých miestach si protirečiacu filozofiu. Práve preto sa stala terčom mnohých kritikov. Materialisti kritizovali za subjektivizmus a agnosticizmus. Skeptici a idealisti kritizovali za náuku o apriornosti.
Kritika začala už za jeho života. Najvýznamnejším kritikom bol Fichte.
Po Kantovej smrti si mnohí filozofi vzali niektoré teórie za svoje a pokračovali v ich rozpracúvaní.
Niektoré myšlienky dali vznik novému filozofickému smeru novokantovstvu.