Diabol

Nebolo práve najjednoduchšie vybrať si dielo na reprodukciu z takého množstva diel svetovej realistickej literatúry, no nakoniec sa mi to podarilo. Ruská literatúra je pre mňa zrejme jednou z najzaujímavejších. Možno preto, že obdivujem práve ruských dramatikov. Rozhodla som sa teda ostať ruskej literatúre "verná" a zreprodukovať novelu ruského realistického autora L.N.Tolstého, s názvom Diabol.

Je to príbeh mladého statkára Jevgenija Irteneva, ktorý sa po smrti svojho otca presťahoval za matkou na dedinu. Na dedine bol úplne iný život než na aký bol Jevgenij zvyknutý. Iné bolo najmä to, že tu nemal taký výber žien ako v meste a v meste bol zvyknutý často striedať milenky. Ženy mu začali časom chýbať a tak poprosil hájnika, priateľa svojho nebohého otca, aby mu nejakú ženu dohodil. Hájnik Jevgenijovi sprostredkoval stretnutie so Stepanidou, mladou, sviežou, večne vysmiatou ženou, ktorej manžel pracoval mimo dediny. Jevgenij sa so Stepanidou často stretával, no celý vzťah bral na ľahkú váhu a bez ohľadu na ňu si hľadal nevestu. Po zasnúbení s mladučkou Lizou Annenskou vzťah so Stepanidou skončil a Jevgenij sa plne venoval svojej snúbenici. Liza, naivná žena, bola schopná zaľúbiť sa takmer do každého, kto jej preukázal len trošku náklonnosti. Najprv sa jej Jevgenij len páčil, no keď sa začal o ňu viac zaujímať, zaľúbila sa doňho priam chorobne. "...Hneď po zasnúbení si vzala do hlavy že Jevgenij Irtenev prevyšuje všetkých ľudí na svete rozumom, duchovnou čistotou a šľachetnosťou, a preto sú mu všetci ľudia povinní slúžiť a zahŕňať ho priazňou. Ale keďže k tomu nemôže donútiť všetkých, musí to, pokiaľ jej sily stačia, robiť sama. Aj to robila, preto všetky jej duševné sily boli zamerané na to, aby zistila či uhádla, čo má rád, a potom to robila, nech to bolo čokoľvek a nech to bolo akékoľvek ťažké..." (str.32) Niekoľko mesiacov po svadbe Liza otehotnela, no nešťastným pádom potratila. Táto citlivá osôbka sa s tým len ťažko vysporiadala, no zanedlho otehotnela znova. Liza bola dobrou manželkou a Jevgenij si to veľmi vážil. Jediná vec, ktorá ohrozovala ich rodinné šťastie bola Lizina žiarlivosť. Nielenže Jevgenij nesmel mať nikoho rád, pretože nebola na svete žena, ktorá by ho bola hodna, ale ani jeho nesmela žiadna žena milovať. Tehotná Liza si na výpomoc do domu zavolala pár žien z dediny. Medzi nimi bola aj Stepanida. Keď sa s ňou Jevgenij stretol "..."Čo je to za nezmysel? Čo to má znamenať?" hovoril si so zamračenou tvárou a oháňal sa ako pred dotieravou muchou, mrzutý, že ju videl, zároveň však nemohol odtrhnúť oči od jej pohupujúceho sa tela, od svižných, pevných krokov jej bosých nôh, od jej rúk a pliec, úhľadných záhybov košele a červenej sukne, vysoko vykasanej nad bielymi lýtkami..." (str.38) Opäť na ňu začal myslieť a pomyslenia na ňu sa nevedel zbaviť. Liza si hneď všimla, že jej milovaného manžela niečo trápi a tak sa začala trápiť spolu s ním. Jevgenij, neustále mysliaci na Stepanidu, rozmýšľal, ako by ju dostal čo najďalej od seba, prípadne aby sa aspoň zbavil pomyslenia na ňu. Sám nechápal, čo ho k nej tak príšerne priťahovalo. Liza ochorela a Jevgenij sa o ňu staral vo dne v noci, no stále myslel na ňu - Stepanidu. "...Všetko bolo u nich doma také pekné, radostné, čisté; a v jeho duši bola špina, hnus a hrôza..." (str.63) Keď už Jevgenij nevedel nájsť prostriedky, ktorými by sa tohto ošiaľu zbavil, zdôveril sa svojmu strýkovi, ktorý po dlhých úvahách rozhodol, že odídu na Krym. Na Kryme sa Lize narodila dcérka Mimi. Keď sa vrátili domov, Jevgenija, ktorý už dávno na Stepanidu nemyslel, zvolili do vyššej funkcie, na statkoch sa mu výborne darilo, bol šťastný zo svojej dcérky, ale to len dovtedy, kým opäť nestretol Stepanidu. Všetky myšlienky na ňu sa razom vrátili a vtedy sa Jevgenij rozhodol, že s tým musí nejak skoncovať. "...Môžem si vybrať z dvoch životov; jeden ten, ktorý som začal s Lizou – úrad, hospodárstvo, dieťa, vážnosť medzi ľuďmi. Ak chcem tento život, je nevyhnutné, aby to nebola ona, Stepanida. Musím ju poslať preč, alebo ju navždy odstrániť. A druhý život je - s ňou. Odňať ju mužovi, dať mu peniaze, zabudnúť na ostych a hanbu. V tom prípade však musí odísť Liza a Mimi..."(str.72) "...Stepanida je diabol, naozajstný diabol. Veď ma ovládla proti mojej vôli. Mám ju zabiť? Áno. Mám len dve možnosti: Zabiť buď Lizu, alebo ju. Pretože takto žiť nemôžem." (str.72)

Táto novela má dve zakončenia.

Zakončenie prvé: Jevgenij, ktorý už naozaj nemohol žiť s Lizou a zároveň
s pomyslením na Stepanidu spáchal samovraždu.

Zakončenie druhé: "...nijakého boha niet. Je len diabol. A tým diablom je ona. Ovládla ma, ale ja nechcem! Diabol je to, diabol." (str.77) Jevgenij sa po dlhých úvahách vyberal za Stepanidou do senníka, kde pracovala, vytiahol revolver a zastrelil ju. Sám sa udal a dostal sa do väzenia. Doktori uvážili, že Jevgenij bol duševne chorý, psychopat, no Liza tomu nikdy neuverila. Jevgenij sa z väzenia vrátil ako alkoholik.

Jevgenij je hrdina s realistickými znakmi. V oboch zakončeniach sa neriadil citom, ale rozumom. Keby sa riadil citom, rozhodol by sa možno žiť so Stepanidou, ale to by už bol romantický a nie realistický hrdina. Taktiež bol súčasťou spoločnosti a žil v konkrétnom spoločenskom prostredí. Autor v tomto diele zobrazil postavy od spodiny až po vyššie postavených ľudí, čím vytvoril typy postáv. Postavy sú bežní ľudia, so všednými problémami, neidealizovaní a prechádzajúci istými zmenami pod vplyvom prostredia. Taktiež sa v tomto diele vyskytuje sociálny kontrast. Jevgenij sa nerozhodol žiť so Stepanidou aj preto, aby sa mu ľudia neposmievali a aby neklesol v ich očiach. Zápletka, je všedná. Myslím, že aj v skutočnosti sa vyskytuje tento problém. Keby sa aj mne stalo niečo podobné, nebrala som to tak vážne, lebo viem, že moje city sú nestále a ešte stále sa menia, ale aj tak si myslím, že by som Jevgenija vedela pochopiť. No, možno pod vplyvom už úplne odlišného sveta, od toho, v ktorom žil Jevgenij, by som vymyslela úplne iné zakončenia.

Na záver by som uviedla vetu, ktorá sa nachádza v oboch zakončeniach:"Ak bol Jevgenij duševne chorý, práve tak sú duševne chorí všetci ľudia; a najviac duševne chorí sú nepochybne tí, ktorí vidia na iných ľuďoch príznaky pomätenosti, ktoré na sebe nevidia.". (str.75 a 78)

Knižná dielňa Timotej, Košice; 1998