SOCIÁLNA FILOZOFIA 4

SOCIÁLNA FILOZOFIA AKO VEDA
Thomas Hobbes – pôvodca termínu „sociálna filozofia“ (SF)
SF = všeobecná teória ľudskej spoločnosti
- v anglicky hovoriacich krajinách sa používa preklad politická filozofia (PF)
- filozofia morálky a práva

STATUS SF
- samostatná vedná disciplína v rámci filozofického a sociálneho myslenia
F  SF – rozdielne tematické pole
SV SF – rozdielne metódy
SV = sociálna výchova

- v širšom zmysle SF = konglomerát morálky a politiky, filozofie práva a filozofie výchovy
- v užšom zmysle sa od líši:
1. SF – etika = SF rieši spoločenské otázky, etika sa zaoberá hodnotami indivíduí
2. SF – politická filozofia = sociálny – politický
3. SF – filozofia práva = vzťah celku a časti
4. SF – filozofia dejín = súčasnosť, budúcnosť, minulosť (odkiaľ kam)
5. SF – filozofia SV = filozofia SV – je súčasť epistemológie (filozofie vedy), skúma ako je možné vedecké poznanie

POVAHA SF
- kombinovaná: analytická a normatívna; nie je len poznaním, ale aj hodnotením sociálneho bytia, má vzťah k jeho modelovaniu, projektovaniu a praktickému utváraniu

TÉMATICKÉ POLE SF
- jadrom je otázka vzťahu ľudského indivídua a sociálneho celku
+ ďalšie sociálno – filozofické problémy: sociálny poriadok, spravodlivosť, sloboda, rovnosť

TYPY SF KONCEPCIÍ
1. metafyzické koncepcie
2. analytické koncepcie

NIEKTORÉ SÚČASNÉ KONCEPCIE SF
- líšia sa tým, ako odpovedajú na 2 základné otázky:
1. Aký je vzťah SF a filozofie?
2. Aký je vzťah SF a sociálnych vied?


J. S. MACKENZIE
- prvý systematický výklad SF – prednášky z r. 1916 – 1917
- SF – zameriava sa na celok „sociálneho“ v ľudskom bytí
- interpretuje aspekty ľudského života vo vzťahu k tomuto celku
- nemá praktické zameranie ale ako súčasť štúdia človeka odhaľuje princípy jeho sociálneho života

CH. A. ELLWOOD
- SF – chápe je široko ako sociálne myslenie
- okrem hodnôt sa týka aj inštitúcií, zvykov a vzťahov
- je záležitosťou kultúry
- počnúc Platónom až po Comtea
- všetko po Comteovi je už sociológiou

W. T. DEININGER
- predstaviteľ súčasnej americkej SF
- SF chápe v úzkej spojitosti s politickou filozofiou

R. N. BECK
- SF – filozofická kritika sociálneho diania s ohľadom na princípy a funkcie sociálnej štruktúry
- SF – hľadá a vypracúva argumenty pre zdôvodnenie sociálnych a politických inštitúcií existujúcich alebo žiaducich

J. FEINBERG
- rámec SF – vágne vymedzený: SF zahŕňa aj problémy sociálnych vied, základov etiky, politické a všeobecno – filozofické otázky
-SF plní 2 funkcie:
1. konceptuálna – analyzuje a diskutuje o sociálnych otázkach
2. normatívna – formuluje princípy pre hodnotenie a rozhodovanie v sociálnych situáciách
- hlavné poslanie SF: formulovať abstraktní princípy pre sociálno – tvorivú oblasť

G. GRAHAM
- SF – normatívna disciplína o hodnotách a ideáloch
- učí nás byť kritickými voči spoločenskému dianiu a hoci nemá priamo praktické využitie, fakty neignoruje

R. NISBET
- celá západoeurópska SF – história ideí a ideálov komunity
- rozdiel medzi SF tradičnou a súčasnou je v ich prepracovanosti – súčasná SF je epistemologicky a metodologicky lepšie prepracovaná

50. roky 20. storočia – SF je „mŕtva“ (D. Weldon)
70. roky 20. storočia – znovuoživenie problematiky SF, nová klasika (J. Rawls, R. Nozick)
- SF sa stala omnoho filozofickejšou a sociologickejšou






INDIVIDUALIZMUS A HOLIZMUS AKO ZÁKLAD SOCIÁLNO-FILOZOFICKEJ KONCEPCIE
(členenie podľa priority)

INDIVDUALIZMUS HOLIZMUS
Spoločnosť – asociácia indivíduí vytvorená s cieľom vzájomnej prospešnosti Spoločnosť – jednotná komunita (spoločenstvo), ktorá má zvláštnu sociálnu kvalitu
Predpoklad – demokratická spoločnosť Predpoklad – demokratická spoločnosť
Východisko: John Locke Východisko: Aristoteles, Platón, G. W. F. Hegel
Priorita: indivíduum (môže existovať aj bez spoločnosti, naopak to nejde) Priorita: spoločnosť (pretrváva; indivíduá sa menia)
Činiť a konať môžu iba jednotlivci Individuálne sebavedomie človeka je naplnené iba interpretáciou sociálneho
Opatrenie štátu – ospravedlniteľné z hľadiska záujmov a potrieb indivíduí Verejný poriadok nie je odvodený zo záujmov jednotlivca, ale zo záujmov spoločnosti ako celku (sociálny úžitok)

HOLIZMUS – ideový princíp, neviaže sa na konkrétnu spoločnosť, spoločnosť má istú sociálnu kvalitu neredukovateľnú na to, čo je individuálne, vyžaduje autonómiu jednotlivca a viaže sa na demokratické zriadenie

KOLEKTIVIZMUS – ideový princíp, vždy sa vzťahuje na konkrétny druh kolektivity v spoločnosti, a to v protiklade k iným kolektivitám, je nedemokratický

TOTALITARIZMUS – forma štátneho zriadenia, spôsob ako presadiť štátnu vôlu, jeho protikladom je demokracia, orientovaný na kolektívum, všetky organizácie sú zriadené a kontrolované diktatúrou, maximalizácia moci politických zložiek

Kolektivizmus a totalitarizmus sú v protiklade k holizmu, čoho hlavným znakom je ich nedemokratickosť.

POLITICKÝ INDIVIDUALIZMUS + HOLIZMUS
- nemajú vlastné argumenty, ale iba stanoviská vyvierajúce z hodnotového presvedčenia
- otázka je namierená k problému fundovania politického života
- bezprostredný život, ktorý politika upravuje, je primárne naplnený presvedčeniami, nie logickými kalkulami a zdôvodneniami
- reálna politika napodobňuje tú stránku každodenného života, ktorá sa odohráva v konfrontácii presvedčení








DEJINY SF
( s ohľadom na problematiku sociálnych koncepcií človeka, spravodlivosť, práva a štátu)

SOFISTI
- ako prvú rozlišovali medzi prirodzeným dianím a sociálnou stránkou života
- kontrast medzi nevyhnutnosťou v prírode a slobodou a konzekvencionalitou v spoločenskom konaní
- 1. koncept sociálno – filozofických problémov o gréckej filozofii

PLATÓN (428/427 – 348/347 pred n. l.)
- myšlienkový zdroj holizmu, ale aj totalitarizmu
- zdrojom štátnej moci je úzka skupina vládcov (žiadne miesto pre slobodu)
- zahŕňa v jednom celku politickú aj morálnu filozofiu, ako i filozofiu výchovu
- opisuje fungovanie dokonalej ideálnej spoločnosti: diferencuje obyvateľstvo podľa toho, akou činnosťou v prospech štátu sa zaoberá – každý jednotlivec vykonáva jemu predurčenú činnosť – základ spravodlivosti
- idea spravodlivosti zabezpečuje spoločnosti dokonalosť
- ako prvý tematizoval spravodlivosť ako sociálno – filozofický problém
- v diele Štát (Ústava) – predkladá kastovnícky projekt ideálneho štátu, v ktorom sa dokonale skutoční idea spravodlivosti
- prvý ucelený systém práva: právo – konečná a večná idea autentickej spravodlivosti
- hľadá ústavu, kde by sa pozemský štát priblížil ideálnemu
- zákon je v pozemskom štáte náhradou za spravodlivosť, lebo absolútna spravodlivosť sa uskutočniť nedá
- správne ústavy: aristokratické zriadenie (republika, monarchia)
- nesprávne ústavy: tímokracia, oligarchia, tyrania, demokracia
- v ideálnom štáte vládca sústreďuje vo svojich rukách moc na základe filozofickej erudície
- predpokladá oddelenie výkonnej a zákonodarnej moci, aj keď to explicitne nevyjadruje


ARISTOTELES (384 – 322 pred n. l.)
- skĺbil holistické aj individualistické prvky a zároveň sa dištancuje od totalitarizmu
- „predchodca“ široko poňatého liberalizmu
- výrazný krok smerom k oddeleniu politiky a etiky
- dielo Politika – kritizuje Platóna v troch oblastiach:
1. snaha o čo najjednoduchší štát
2. vláda vždy tých istých
3. spoločné vlastníctvo majetku
- jednota v štáte môže byť len vtedy, keď existujú druhové rozdiely
- jeho SF je klasickým holistickým variantom: prioritnú úlohu vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti má spoločnosť, no zároveň je v štáte zabezpečená autonómia vôle jednotlivca
- štát – prirodzený, nie umelo vytvorený, má vlastnú kvalitu tak ako aj iné spoločenstvá
- účelom štátu je dobro – je teda zdôvodnený morálne
- v otázke vlastníctva je realista, nie individualista
- správne štátne formy: politeia, aristokracia, monarchia
- nesprávne štátne formy: tyrania, oligarchia, demokracia
- dielo Etika Nikomachova – dôraz kladie aj na etické spôsoby správania
- spravodlivosť – všeobecne platný zákon (norma), ktorá predstavuje súhrn všetkých cností
- obsahom etickej spravodlivosti je rovnosť
- rovnosť je tou časťou legality, ktorú tvorí spravodlivosť v pravom slova zmysle (v zmysle kvality aj kvantity)
- rozdeľovacia spravodlivosť – distributívna: rovnosť podľa geometrickej úmery na základe zmluvného pomeru ( kúpa, predaj, pôžička) stred medzi „strata“ a „zisk“
- dokonalá spravodlivosť je iba ideálom, v skutočnosti vládne (mala by vládnuť) spravodlivosť zákonná = legalita
- rovnosť medzi ľuďmi existuje len ako rovnosť kvalitatívna
- každému treba umožniť uskutočňovať svoje vlastné dobro, resp. dobrý život


STREDOVEKÁ SF

- poznačená kresťanstvom
- 2 tradície:
1. tomistická:
- prirodzený človek môže vyhádzať Bohu v ústrety
- medzi prirodzeným rozumom a božou vôľou je zásadná harmónia

TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225 – 1274)
- dielo Suma teologická – 4 rôzne úrovne zákona:
1.) lex aeterna – večný zákon, božská múdrosť
2.) lex naturalis – prirodzený zákona (miera ľudského obsiahnutia v lex aeterna)
3.) lex humana – pozitívny právny poriadok (aplikácia lex naturalis do okolnosti)
4.) lex divina – božie prikázania (Starý a Nový zákon)
- prirodzený zákon zaväzuje všetkých ľudí (je vecou rozumu)
- božie prikázanie zaväzuje len veriacich

2. augustínska:
- rozum a mravná sila človeka boli narušené dedičným hriechom
- vedomosti človeka sú plané a rozum váhavý

AUGUSTÍN AURÉLIUS (354 – 430)
- ľudské práva predpokladajú povinnosť milovať Boha
- svetská moc má duchovnej moci pomáhať prostredníctvom cirkvi
- dielo Božia obec – rieši otázku božský štát verzus pozemský štát (skazený)
- obec (štát) vzniká ich koexistenciou

NICOLLO MACHIAVELLI (1466-1527)
- dielo Vladár reaguje na pád republikánskeho zriadenia v Taliansku a nastoľuje potrebu vlády silného jednotlivca
- vladárstvo: 1.) dedičné
2.) zmiešané (moc upravená vojenskou silou)
- vladár musí mať špecifické schopnosti: sila + žičlivosť osudu + schopnosť udržať moc (aj pomocou násilia), organizačné a vojenské schopnosti; navonok čestný, spravodlivý cnostný
- je závislý od tých, ktorý mu umožnili byť vladárom
- problém vzťahu politiky a morálky

THOMAS HOBBES (1558 – 1679)
- dielo Leviathan a O občanovi
- teoretický výklad vzťahu jednotlivcov v štáte
- prvky individualizmu: človek chápaný ako silný, autonómny a aktívny jednotlivec schopný existovať v kolektíve
- prirodzený stav je izolovaný, v štáte je v kontakte s inými ľuďmi – organizované vzťahy
- existencia človeka v prirodzenom stave je neudržateľná – potrebuje zákony
- prirodzený zákon = zákon rozumu, obsahuje 21. zákonov (napr.: dodržiavanie zmlúv, úsilie o mier, spravodlivosť, prispôsobenie sa jednotlivca, hľadanie dobra, ...)
- pravidlá prirodzeného zákona treba rešpektovať na základe vlastného svedomia !sú v rovine morálnych zákonov!
- Štát – vzniká delegovaním vôlí ľudí do rúk štátu, ktorého úlohou je udržať mier a vzniká z potreby eliminovať „vojnu všetkých proti všetkým“
- je následkom rozumného uvažovania – vyrastá z autonómie jednotlivcov a poskytuje bezpečnosť
- druhy štátov: 1.) prirodzený
2.) ustanovený
- vhodné typy štátu: aristokracia, monarchia, demokracia
- spravodlivosť rozdeľovacia: spravodlivosť rozhodcu (sudcu), teda úkon vymedzujúci, čo je spravodlivosť
- nová definícia spravodlivosti: spravodlivosť na základe zmluvy
- zmluva: vyrovnanie medzi priestormi subjektmi slobody: každý sa vo vzťahu k druhému vzdáva politického rozsahu svojho práva na slobodu konania
- dielo Leviathan – vynucuje si plnenie zmluvy a definuje to, čo je správne
- jediná zákonodarná moc: zriadenie štátu ako donucovacej moci, lebo inak vládne „vojna všetkých proti všetkým“
- dve podmienky, ktoré musí splniť každý systém distributívnej spravodlivosti (DS) a tvoria jej rámec:
A.) DS sa týka subjektov práca, ktoré si navzájom vymedzujú právo na rovnakú slobodu ľubovôle
B.) Žiadny systém DS nesmie vzniknúť bez rovnako oprávnenej účasti tých, ktorých sa týka
- tieto podmienky od neho neskôr prebral I. Kant

JOHN LOCKE (1632 – 1704)
- klasický individualistický variant SF: nosné piliere „sloboda“ a „zmluva“
- z hľadiska prirodzeného stavu znamená sloboda voľnosť riadenie svojich činov a nakladanie s vlastnou osobou a so svojim majetkom
- prirodzený stav podľa Lockeho reálne existoval a pretrváva dodnes – sú v ňom „všetci vládcovia“
- z hľadiska politickej (občianskej) spoločnosti znamená spoločenská zmluva výsadu trestať a vydávať zákony – túto výsadu má politická moc
- sloboda prechádza do roviny spoločnej ochrany proti možnosti vzájomného úsilia na základe pravidiel, ktoré si občania zmluvne stanovili
- individualisti – jednotlivci zmluvne zakladajú spoločnosť s cieľom ochrániť ich práva a slobody
- ontologický individualizmus – nezávisle indivíduum reálne jestvovalo a jestvuje
- holistické prvky sa prejavujú v účele združovania:
A.) politická moc sa nevykonáva pre úžitok jednotlivcov, ale pre verejné blaho
B.) politická moc slúži nielen na ochranu, ale i na úpravu vzťahov vlastníctva
- deľba moci: exekutívna, legislatívna, federatívna

JEAN JACQUES ROUSSEAU (1712 – 1778)
- osvietenský mysliteľ a filozof, bojoval proti predsudkom a tradíciám (rovnosť – bratstvo – sloboda)
- nová koncepcia spoločenstva: rozpráva o pôvode nerovnosti a spoločenskej zmluve – základné tézy novej spoločnosti
- prirodzený stav – historický: človek vstupuje do vlastnej histórie, je tu prirodzene dobrý (nie morálne)
- v prirodzenom stave je tzv. „uzavretá totalita“ – človek nekooperuje s inými
- s nástupom súkromného vlastníctva zaniká prirodzený stav a vzniká sociálna nerovnosť
- spoločenský stav (medzistupeň medzi prirodzeným a pospolitým stavom) – je niečím negatívnym, čo musí nevyhnutne vyústiť do nápravy, ktorou má byť stav pospolitý
- revolúcia – krátke násilné obdobie, kedy dôjde ku kvalitatívnej zmene a nastáva mravná obroda, ktorú je možné dosiahnuť výchovou
- pochybuje o revolúcii, hoci verí v možnosť zmeny
- rozklad uzavretej totality a vznik „morálnej totality“ – normy, na základe ktorej jednotlivec obmedzuje svoje správanie – vzniká záväzné spoločenstvo ľudí založené na všeobecnej vôli
- pospolitý stav – organický zväzok ľudí na politickom základe, ktorý si vyžaduje existenciu zákonov
- pospolitosť – „uzavretá totalita“, ktorá prezentuje svoju vôľu a nie je závislá
- funguje na základe spoločenskej zmluvy, ktorá je založená na občianskej slobode (tá je závislá na fungovaní zákonodarstva)
- zákonodarstvo – všeobecné právne zásady potrebné pre fungovanie pospolitosti ( sú to prirodzené zväzky)

IMMANUEL KANT (1724 – 1804)
- aplikoval svoj etický systém pre právnu oblasť
- východisko: autonómia rozumovej vôle je možná na základe slobody a môže nás viesť od skúsenosti k hodnotám
- človek má svoje limity konania
- aktuálne zákony sú dané v určitom čase a priestore a prostredníctvom ich dochádza k súladu jednotlivcov a spoločnosti
- štát – priestor, kde sa realizuje poriadok aj sloboda
- dielo K večnému mieru – mierový stav nie je prirodzený, ale treba ho utvárať a udržiavať
- tri základné články:
A.) štátne právo – rozoberá formy štátu, otázku práva, rovnosti, slobody ľudí a jednotlivca ako občana
B.) medzinárodné právo – princíp federalizmu v slobodných štátoch; voľné združenie štátov (zväz národov, vytváranie zmlúv medzi štátmi na zabezpečenie mieru)
C.) svetoobčianske právo – všeobecná hospotalita, zabezpečenie nároku na zem pre každého, garancia mieru pre všetkých
- predpokladom slobody jednotlivca je večný mier, ktorý prechádza do morálneho princípu
- distributívna spravodlivosť – synonymum zákonodarstva (verejné právo)
- predpokladom je vzájomné uznanie práva na rovnakú slobodu konania (jednania)
- kritériá spravodlivého rozdeľovania sú neproblematické a môžu byť predpokladané ako niečo čo je samozrejmé
- tak ako Hobbes, aj Kant prenáša význam na zákonodarný akt faktický vynútiteľného prikazovania

G. W. F. HEGEL (1770 – 1831)
- trojčlenný vzťah: jednotlivec (rodina) – občianska spoločnosť – štát
- štát pokladá za podstatu jednotlivca – ponímaný často totalitne
- štát – niečo konkrétne, všeobecné a substanciálne
- indivíduum (jednotlivec) – niečo objektívne odvodené od všeobecného (štát)
- špecifický krajný holista – štát skutočne jestvuje indivíduum je odvodené a stáva sa skutočným len keď je členom štátu
- jeden z najvýznamnejších kritikov zmluvného vzniku spoločnosti – štát je predovšetkým duchovným útvarom, nie inštitúciou spoločnosti
- poukazuje na ťažko zdôvodniteľnú liberalistickú predstavu a autonómiu jednotlivca

JOHN STUART MILL (1806 – 1873)
- premostenie medzi klasikou a poklasickou SF, utilitarista
- je zakladateľ utilitarizmu
- obmedzenie slobody jedine z dôvodu sebaobrany
- spis O slobode otázky sociálneho života; rieši ako je možná individuálna sloboda jednotlivca v spoločnosti
- rozoberá:
A.) problém slobody myslenia a konania
B.) problém individuality a spoločenského pokroku
C.) problém vnútornej a verejnej sféry jednotlivca
- individualita – zdroj spoločenského blahobytu, priestor realizovania slobody; spoločnosť nie je vždy ochotná akceptovať slobodné názory jednotlivca (slobodu vyjadrovania považuje za zhubnú)
- sloboda konania: individualizovaná činnosť, realizácia potrieb, obmedzovanie slobody (vlastnej, iných)
- spontaneita: hodnota, potencia každého jednotlivca, ktorá je obmedzená prostredníctvom výchovy – individuálny prístup; obmedzujúca je i skúsenosť (zvyk, voľba a pod.)
- hodnota ľudskej bytosti – je daná vo výkone človeka a treba ju kultivovať prostredníctvom človeka; človek je determinovaný cenzúrou, preto sa táto hodnota nemôže naplno prejaviť, úlohou jednotlivca je preto nadobudnúť vlastnú hodnotu v preciťovaní samého seba i v očakávaní spoločnosti
- každý jednotlivec je originálny
- potreba dodržania spravodlivosti

LITERATÚRA:
František Briška – Problém človeka a humanistu v politickej filozofii
Viktor Andruščenko – Dejiny sociálnej filozofie (západoeurópsky kontext)
Ivan Budaj – Sociálna filozofia