Hledej:
iReferáty.cz je internetová databáze referátů. Referáty, seminární práce, životopisy a čtenářský deník pro střední a základní školy.

SOCIÁLNA FILOZOFIA 2

Zařazeno: iReferaty.cz > Referáty > Občanská nauka > 304 > SOCIÁLNA FILOZOFIA 2
 
Titulek: SOCIÁLNA FILOZOFIA 2
Datum vložení: 23.2.2012
 

 

squareVClanku:
id='square-ir'
Odporúčaná literatúra:
Briška, F.: Problém človeka a humanizmu v politickej filozofii
Andruščenko, V.: Dejiny sociálnej filozofie (Západoeurópsky kontext)
Buraj, J.: Sociálna filozofia


Rozdiel medzi spoločnosťou a spoločenstvom:
Spoločnosť môže byť zhluk akýchkoľvek ľudí, môžu sa spolu vyskytnúť v nejakom časopriestore. Na rozdiel od spoločnosti v spoločenstve by mali ľudia zdieľať napríklad spoločné záujmy, presvedčenie a pod. (napr. cirkev).


SOCIÁLNA FILOZOFIA AKO VEDA
Thomas Hobbes – ako prvý použil termín „sociálna filozofia“ (SF)
Sociálna filozofia sa od sociológie líši najmä metodológiou a spôsobmi, akými hľadá odpovede na filozofické otázky.
SOCIÁLNA FILOZOFIA = všeobecná teória ľudskej spoločnosti
- v anglicky hovoriacich krajinách sa používa preklad politická filozofia (PF)
- filozofia morálky a práva (V sociálnej filozofii sa prekrýva oblasť morálky a práva. Rozdiel medzi právnou a morálnou normou je v tom, že právna norma je norma, ktorej nedodržiavanie je nejakým spôsobom sankciovateľné, ale nedodržanie morálnych noriem sankcie nemá – môže byť iba mravné odsúdenie spoločnosti. Ak človek poruší morálnu normu, predpokladá sa odsúdenie zvnútra, teda zo svedomia.)

STATUS SOCIÁLNEJ FILOZOFIE
Sociálna filozofia je samostatná vedná disciplína v rámci filozofického a sociálneho myslenia.
F  SF – rozdiel medzi filozofiou a sociálnou filozofiou je v tom, že sociálna filozofia je podmnožinou filozofie, ktorá skúma určité konkrétne oblasti, tzn. že tematické pole je v porovnaní s filozofiou zúžené (skúma napr. otázky práva, dobra, spravodlivosti apod.)
SV SF – rozdiel medzi sociánymi vedami a sociálnou filozofiou je v používaní metód – filozofia sa často považuje za niečo, čo nemá presne vymedzené vedecké metódy, teda tieto môžu byť rôzne.

V širsom zmysle je sociálna filozofia konglomerát (zhluk) morálky a politiky, filozofie práva a filozofie výchovy.

V užšom zmysle sa od uvedených líši v nasledovnom:
1. SF – etika = SF rieši spoločenské otázky, etika sa zaoberá hodnotami indivídua (rozdiel je v tom, že sociálna etika vychádza vždy z jednotlivca – je tu dôležitý individualizmus, SF sa zaoberá tým, čo je na spoločenskej úrovni)
2. SF – politická filozofia = rozdiel spočíva v rozdieloch sociálny a politický – sociálne pole je širšie, politické je súčasť sociálneho)
3. SF – filozofia práva = ide o vzťah celku a časti (právo je časťou spoločnosti, teda filozofia práva je akousi podmnožinou sociálnej filozofie)
4. SF – filozofia dejín = súčasnosť, budúcnosť, minulosť. Filozofia dejín pomáha sociálnej filozofii, a líšia sa v tom, ako skúmajú problematiku. Sociálna filozofia skúma to, čo je v súčasnosti a čo bude v budúcnosti pri poznatkoch minulosti. Filozofia dejín skúma to, ako dejiny plynuli a v čom môžeme vidieť filozofický aspekt dejín.
5. SF – filozofia sociálnych vied = filozofia SV je súčasťou epistemológie (filozofie vedy), skúma ako je možné vedecké poznanie (teda skúma podmienky, za akých je možné skúmať)
6. SF – filozofická antropológia = spoločný majú záujem o človeka; filozofická antropológia v tomto kontexte tvorí východisko pre to, aby mohla sociálna filozofia skúmať


POVAHA SOCIÁLNEJ FILOZOFIE
- je kombinovaná: je do určitej miery analytická, ale tiež normatívna; nie je len poznaním, ale aj hodnotením sociálneho bytia, má vzťah k jeho modelovaniu, projektovaniu a praktickému utváraniu, teda využíva svoje analytické poznatky k tomu, aby mohla stanovovať princípy a normy pre správanie človeka v spoločnosti.


TEMATICKÉ POLE SOCIÁLNEJ FILOZOFIE
- jadrom je otázka vzťahu ľudského indivídua a sociálneho celku
 takisto skúma ďalšie sociálno-filozofické problémy: problém sociálneho poriadku, spravodlivosti, slobody, rovnosti


TYPY SOCIÁLNO-FILOZOFICKÝCH KONCEPCIÍ
1. metafyzické koncepcie – vychádzajú zo všeobecnej filozofickej koncepcie človeka a sveta, ktorú následne aplikujú na spoločnosti (z niečoho, čo je všeobecne dané svetu a človeku)
2. analytické koncepcie – analyzujú sociálnu realitu alebo sociálne koncepty a argumenty. Takéto koncepcie sú praktickejšie ako metafyzické koncepcie, ktorými sa na teoretickej úrovni zaoberajú teoretici či vedci.


NIEKTORÉ SÚČASNÉ KONCEPCIE SOCIÁLNEJ FILOZOFIE
Súčasné koncepcie SF sa líšia tým, ako odpovedajú na 2 základné otázky:
1. Aký je vzťah sociálnej filozofie a filozofie?
2. Aký je vzťah sociálnej filozofie a sociálnych vied?
Rozlišujú sa podľa autorov. Dnes neexistujú veľké hnutia, ktoré by sa týmto otázkam venovali, ale každý autor má svoju vlastnú koncepciu.


J. S. MACKENZIE (čítaj mekenzí)
Podal prvý systematický výklad sociálnej filozofie – prednášky z r. 1916 – 1917.
Podľa neho sociálna filozofia:
 sa zameriava sa na celok „sociálneho“ v ľudskom bytí
 interpretuje aspekty ľudského života vo vzťahu k tomuto celku (snaží sa nájsť rôzne prepojenia medzi človekom ako jednotlivcom a spoločnosťou ako takou)
 nerieši realitu a fakty, ale hodnoty, ciele a ideály, zmysel ľudskej existencie (má sa snažiť spoločnosť posunúť dopredu tým, že jej bude stanovovať ako by to malo byť – normatívna stránka)
 má fakty interpretovať, nie objavovať
 zaoberá sa komunitou, spoločenstvom na rozdiel od etiky, ktorá sa zaoberá primárne indivíduom
 začína síce tiež od jednotlivca, ale postupuje smerom k spoločenskému životu
 nemá praktické zameranie, ale ako súčasť štúdia človeka odhaľuje princípy jeho sociálneho života


CH. A. ELLWOOD (čítaj elvúd)
Sociálnu filozofiu chápe:
- ako sociálne myslenie, teda pole jej pôsobnosti vidí omnoho širšie ako Mackenzie
- okrem hodnôt sa týka aj inštitúcií, zvykov a vzťahov a je záležitosťou kultúry
- nemusí byť vždy vedecká – ľudia svoj sociálny život reflektujú skôr sociálnym ako praktickým vedomím
- SF je podľa neho všetko, čo začalo Platónom a končilo Comteom
- všetko po Comteovi je už sociológiou


W. T. DEININGER
Predstaviteľ súčasnej americkej SF (stotožňuje SF s filozofiou politickou).
Sociálnu filozofiu chápe:
 v úzkej spojitosti s politickou filozofiou (tendenčné chápanie na americkom kontinente)


R. N. BECK
Podľa neho sociálna filozofia:
 je filozofická kritika sociálneho diania s ohľadom na princípy a funkcie sociálnej štruktúry (zdôrazňuje práve kritickú rovinu – úlohou SF je kritizovať to, čo je a na základe kritiky prichádzať k novým princípom)
Rozdiely medzi filozofiou a sociálnou filozofiou vidí v tom, že:
 Filozofia - postupuje od princípov a noriem k ich konkretizácii a podmienkam ich realizácie (od všeobecného ku konkrétnemu)
 SF – hľadá a vypracúva argumenty pre zdôvodnenie sociálnych a politických inštitúcií existujúcich alebo žiaducich
Rozlišuje niekoľko základných koncepcií sociálnej filozofie:
 klasický realizmus, pozitivizmus, liberalizmus, utilitarizmus, existencializmus, idealizmus, analytická filozofia, platonizmus, komunizmus, fašizmus, pragmatizmus
Jednotlivé smery – vysvetlenie a predstaviteľ:
klasický realizmus = to, čo je obsahom poznania, zodpovedá buď celkom, čiastočne alebo za istých kognitívnych predpokladov objektívne existujúcej realite
pozitivizmus = vedu chápe ako jediný prostriedok poznania, pretože sa opiera o to, čo je „pozitívne dané“ (sú to zmyslové vnemy, zatiaľ čo samotná realita daná nie je) = A. Comte
liberalizmus = odmietanie akýchkoľvek obmedzení, ktoré bránia človeku v slobodnom rozvoji. Disponuje nie vždy obecne prijímaným konceptom slobody = David Hume, Adam Smith
utilitarizmus = kritériom je princíp užitočnosti, prospešnosti, mravného hodnotenia v súvislosti s uspokojovaním ľudských potrieb a záujmov (čo možno najväčšie šťastie čo možno najväčšieho počtu ľudí) = James Mill, T. Hobbes, D. Hume, Adam Smith
existencializmus = filozofia existencie – existencia predchádza podstate, existencia človeka je spojená s konečnosťou, slobodou, sebapresahom, neopakovateľnosťou, zodpovednosťou = Sartre, Heidegger, Camus
idealizmus = protiklad materializmu – v teórii poznania ide o pojem, ktorý vychádza z toho, že objekty nášho poznania nie sú reálne, ale sú to iba ich idey; v etickom vnímaní tento pojem hovorí, že zdôvodniť a mravne riadiť naše konanie máme iba na základe poznania ideálnych princípov konania = Platón, Kant, René Descartes
analytická filozofia = metóda pre riešenie filozofických problémov, ktorá rešpektuje empíriu ako východisko poznania sveta; logiku ako nutnú podmienku každého poznania; a precíznu jazykovú formuláciu ako predpoklad kognitívneho riešenia = B. Russel, G. E. Moore
platonizmus = nadväzuje na Platónovu náuku o dobre, v ktorej sa svet ideí a všetko na nich participujúce odvodzuje z princípu jedného a princípu neobmedzenej dvojnosti = Aristoteles, E. Husserl, M. Heideggerˇ
komunizmus = (patriaci všetkým) - tvrdí, že slobodné podnikanie spôsobuje nezamestnanosť, chudobu, monopolizáciu a konflikty medzi zamestnancami a zamestnávateľom. Riešením týchto problémov je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie národného dôchodku = prvé myšlienky sformuloval už Platón v diele Ústava
fašizmus = ideologické a politické hnutie, ktoré odmieta demokratickú formu vlády a osobnú slobodu občana. Vyžaduje od neho poslušnosť v mene záujmov národa. = Benito Mussolini, Adolf Hitler
pragmatizmus = pokus o riešenie troch významných problémov filozofie: významu, pravdy a poznania; neskôr filozofia vedy a filozofia hodnôt. Je to typ tzv. „otvorenej“ filozofie = W. James, C. S. Peirce


J. FEINBERG
O sociálnej filozofii tvrdí, že:
- rámec SF je vágne vymedzený (teda je nejasný): Sociálna filozofia podľa neho zahŕňa aj problémy sociálnych vied, základov etiky, politické a všeobecno-filozofické otázky
- SF plní 2 funkcie:
1. konceptuálna – analyzuje a diskutuje o sociálnych otázkach (rozoberá otázky, ktoré sa týkajú života človeka v spoločnosti)
2. normatívna – formuluje princípy pre hodnotenie a rozhodovanie v sociálnych situáciách
- hlavné poslanie SF: má formulovať abstraktné princípy pre sociálno-tvorivú oblasť (teda má predpisovať)


G. GRAHAM
Sociálna filozofia je podľa neho:
- normatívna disciplína o hodnotách a ideáloch
Táto disciplína nás učí byť kritickými voči spoločenskému dianiu a hoci nemá priamo praktické využitie, fakty neignoruje (nám návod na to, čím sa máme riadiť, ale nesnaží sa aplikovať tieto normy na prax – necháva to na jednotlivcovi).


ROBERT NISBET
O sociálnej filozofii tvrdí, že:
- celá západoeurópska SF – história ideí a ideálov komunity
- rozdiel medzi SF tradičnou a súčasnou je v ich epistemologickej a metodologickej prepracovanosti (súčasná SF je epistemologicky a metodologicky lepšie prepracovaná) – vysvetlenie pojmu „epistemológia“: vedomosti, znalosti, poznanie, rozumový základ, veda

- 50-te roky 20. storočia – prevládal názor, že SF je „mŕtva“ (D. Weldon). Do popredia sa viac začala dostávať sociológia. Hlavne v Európe sa bojovalo s tým, čo zanechali svetové vojny, museli sa riešiť omnoho pragmatickejšie veci než filozofia.
- 70-te roky 20. storočia – znovuoživenie problematiky SF, vzniká tzn. nová klasika (J. Rawls čítaj „Rols“, R. Nozick čítaj „Nouzik“ – udávajú smer celej politickej a sociálnej filozofie. Pôsobili ako vysokoškolskí profesori v Amerike. Nozick bol liberálom, Rawls bol sociálnym filozofom, kládol dôraz na sociálnu funkciu štátu – napríklad aby ekonomické záležitosti neboli ponechávané na riešenie voľnému trhu.)
- SF sa stala omnoho filozofickejšou a sociologickejšou (čiže veľmi úzko spolupracuje s filozofiou a sociológiou)


INDIVIDUALIZMUS A HOLIZMUS AKO ZÁKLAD SOCIÁLNO-FILOZOFICKEJ KONCEPCIE
Porovnanie východísk

INDIVDUALIZMUS HOLIZMUS
Spoločnosť = asociácia indivíduí, ktorá je vytvorená s cieľom vzájomnej prospešnosti (Tvrdí, že každá veda musí vychádzať v prvom rade od jednotlivca, až potom od spoločnosti.) Spoločnosť = jednotná komunita (spoločenstvo), ktorá má zvláštnu sociálnu kvalitu (Prvotná je spoločnosť, pretože spoločnosť je to, čo pretrváva. To, čo sa mení, je indivíduum.)
Základný predpoklad: demokratická spoločnosť Základný predpoklad: demokratická spoločnosť (v porovnaní s komunizmom je to koncepcia, ktorá pracuje so spoločnosťou za predpokladu, že je demokratická)
Východisko: John Locke (zakladateľ liberalizmu) Východisko: Aristoteles, Platón, G. W. F. Hegel (aj v ich filozofii možno nájsť množstvo individualistických prvkov, ale celkovo ich filozofia je holistická)
Priorita: indivíduum (môže existovať aj bez spoločnosti, naopak to nejde) Priorita: spoločnosť (pretrváva; indivíduá sa menia)
Činiť a konať môžu iba jednotlivci Individuálne sebavedomie človeka je naplnené iba interpretáciou sociálneho (človek sa môže realizovať iba v spoločnosti)
Opatrenie štátu – ospravedlniteľné z hľadiska záujmov a potrieb indivíduí Verejný poriadok nie je odvodený zo záujmov jednotlivca, ale zo záujmov spoločnosti ako celku (dôležitý je sociálny úžitok)


Vysvetlenie rozdielnosti holistických a individualistických prvkov pre tých, ktorí ma o to požiadali:
TYPICKÉ HOLISTICKÉ PRVKY: uznávanie prvotnosti a dôležitosti spoločnosti; uplatňovanie princípov spravodlivosti je poznateľné na štáte, nie na jednotlivcovi; spoločné vlastníctvo majetku; politická moc sa vykonáva pre verejné blaho…
TYPICKÉ INDIVIDUALISTICKÉ PRVKY: uznávanie dôležitosti a prvotnosti jednotlivca; uplatňovanie vôle jednotlivca; občan je slobodný a rovnoprávnymi s ostatnými občanmi; občan má právo zúčastniť sa na vládnutí; občanovi je potrebné poskytnúť možnosti, aby mohol dosiahnuť vlastné dobro; človek je silný jednotlivec schopný existovať v kolektíve; voľnosť riadenia svojich činov v nakladaní s vlastnou osobou a so svojím majetkom…


HOLIZMUS – ideový princíp, neviaže sa na žiadnu konkrétnu spoločnosť, spoločnosť má istú sociálnu kvalitu neredukovateľnú na to, čo je individuálne; vyžaduje autonómiu jednotlivca a viaže sa na demokratické zriadenie, ale prvodná je vždy spoločnosť, je demokratický.

KOLEKTIVIZMUS – ideový princíp, vždy sa vzťahuje na konkrétny druh kolektivity v spoločnosti, a to v protiklade k iným kolektivitám, je nedemokratický.

TOTALITARIZMUS – forma štátneho zriadenia, spôsob ako presadiť štátnu vôlu, jeho protikladom je demokracia, je jednoznačne orientovaný na kolektívum, všetky organizácie sú zriadené a kontrolované diktatúrou; maximalizácia moci policajných zložiek, je proti prirodzenosti človeka, s preto sú donucovacie prostriedky nevyhnutné, je nedemokratický.

Napiek zdanlivej podobnosti týchto troch ideových princípov, kolektivizmus a totalitarizmus sú v protiklade k holizmu, čoho hlavným znakom je ich nedemokratickosť.



Porovnanie východísk: INDIVIDUALIZMUS A HOLIZMUS

POLITICKÝ INDIVIDUALIZMUS A HOLIZMUS
- nemajú vlastné argumenty, ale iba stanoviská vyvierajúce z hodnotového presvedčenia
- otázka je namierená k problému fundovanosti politického života (účelovo sa modifikujú základné východiská)
- bezprostredný život, ktorý politika upravuje, je primárne naplnený presvedčeniami, nie logickými kalkulami a zdôvodneniami (diskusia často zlyháva na požiadavke argumentovať, nedá sa povedať, že by tieto dva smery mohli byť všeobecne prijateľné cez argumenty)
- reálna politika napodobňuje tú stránku každodenného života, ktorá sa odohráva v konfrontácii presvedčení
- príkladový problém v demokratickej spoločnosti, ktorý by holisti aj individualisti riešili úplne inak: stavba diaľnic a s tým spojené vyvlastňovanie súkromného majetku





DEJINY SOCIÁLNEJ FILOZOFIE
(s ohľadom na problematiku sociálnych koncepcií človeka, spravodlivosti, práva a štátu)

SOFISTI
- ako prví rozlišovali medzi prirodzeným dianím a sociálnou stránkou života (vzájomné ovplyvňovanie človek-spoločnosť)
- kontrast medzi nevyhnutnosťou v prírode a slobodou i konzekvencionalitou (= dôsledky konania) v spoločenskom konaní
- u sofistov vznikol 1. koncept sociálno-filozofických problémov v gréckej filozofii
PLATÓN (428/427 – 348/347 pred n. l.)
- hovoríme, že Platón je myšlienkovým zdrojom holizmu (prvotnosť spoločnosti), ale aj totalitarizmu: zdrojom štátnej moci je úzka skupina vládcov (žiadne miesto pre slobodu, vládne tá istá skupina - podľa Platóna by mali vládnuť filozofi)
- zahŕňa v jednom celku politickú aj morálnu filozofiu, ako i filozofiu výchovy
- opisuje fungovanie dokonalej ideálnej spoločnosti: diferencuje obyvateľstvo podľa toho, akou činnosťou v prospech štátu sa kto zaoberá – každý jednotlivec vykonáva jemu predurčenú činnosť – (každý má robiť to, načo bol predurčený – toto považuje za základ spravodlivosti v spoločnosti)
- idea spravodlivosti zabezpečuje spoločnosti dokonalosť – na štáte skôr ako na jednotlivcovi rozoznáme, čo je spravodlivé
- Platón má totalitnú predstavu o usporiadaní spoločnosti – kolektivita má vyhradené postavenie v riadení štátu (vždy tí istí)
- ako prvý tematizoval spravodlivosť ako sociálno-filozofický problém (ako prvý sa zaoberal spravodlivosťou)
- v diele Štát (Ústava) – predkladá kastovnícky projekt ideálneho štátu, v ktorom sa dokonale skutoční idea spravodlivosti
- prvý ucelený systém práva: právo = konečná a večná idea autentickej spravodlivosti: „To, čo je, je spravodlivosť v duši, ústava v štáte a poriadok v kozme.“ - ide o harmonické usporiadanie, ktoré je vlastne spoločným dobrom (v politickej rovine)
- hľadá ústavu, kde by sa pozemský štát priblížil štátu ideálnemu (spravodlivosť ako ašpirácia – v pozemskom svete teda nikdy dosiahnutá nebude)
- zákon je v pozemskom štáte náhradou za spravodlivosť, lebo absolútna spravodlivosť sa uskutočniť nedá
- správne ústavy: aristokratické zriadenie (republika, monarchia)
- nesprávne ústavy: timokracia, oligarchia, tyrania, demokracia (Demokracia bola za Platóna chápaná inak ako dnes. Antickej demokracii sa vyčíta, že bola vymedzená len na veľmi malú skupinu ľudí. Nie všetci sa mohli zúčastňovať na politickom živote – boli to len muži v určitom veku a pod.)
Vysvetlenie pojmov:
timokracia = politické práva občanov (najmä volebné právo) neplatí v rovnosti, ale sú odstupňované podľa majetkových pomerov a príjmov jednotlivcov
oligarchia = vláda neveľkej skupiny osôb; určitá vládnuca skupina
tyrania = krutovláda, násilie, útlak
demokracia = sebecká vláda väčšiny, ktorá sa ľahko môže zmeniť na vládu spodiny
- v ideálnom štáte vládca sústreďuje vo svojich rukách moc na základe filozofickej erudície (znamená to, že vládnuť majú iba filozofi, pretože iba oni majú na to danosti a keďže ani nevedia robiť nič iné, boli predurčení na vládnutie)
- predpokladá oddelenie výkonnej a zákonodarnej moci, aj keď to explicitne nevyjadruje (až John Locke prišiel ako prvý prišiel s rozdelním moci na 3 zložky – výkonná, zákonodarná a súdna).


ARISTOTELES (384 – 322 pred n. l.)
- skĺbil holistické aj individualistické prvky a zároveň sa veľmi dištancuje od totalitarizmu (vyčítal Platónovi, že nepripúšťa zmeny na postoch, ktoré riadia štát)
- „predchodca“ široko poňatého liberalizmu (nie zakladateľ, ale predchodca)
- urobil výrazný krok smerom k oddeleniu politiky a etiky (dovtedy sa politické a etické otázky riešili v „koši“ filozofii)
- dielo Politika – kritizuje Platóna v troch oblastiach:
1. snaha o čo najjednoduchší štát (Aristoteles hovorí, že jednotlivé rozdelenie v štáte by nemalo byť tak striktne dané ako hovorí Platón)
2. vláda vždy tých istých (toto svedčí o tom, že Aristoteles sa jasne vymedzil voči totalitarizmu)
3. spoločné vlastníctvo majetku (Aristoteles hovorí, že keď sa majú dobre jednotlivci, má sa dobre aj spoločnosť.)
- jednota v štáte môže byť len vtedy, keď existujú druhové rozdiely (akceptuje rozdielnosť ľudí a ich odlišnosti v závislosti od vrstvy, do ktorej sa narodili)
- jeho SF je klasickým holistickým variantom: prioritnú úlohu vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti má spoločnosť, avšak za predpokladu, že je zároveň v štáte zabezpečená autonómia vôle jednotlivca
- štát je podľa neho prirodzený, nie umelo vytvorený; má vlastnú kvalitu tak ako aj iné spoločenstvá
- účelom štátu je dobro – štát má v tomto zmysle morálne zdôvodnenie
- v otázke vlastníctva je realista, nie individualista
- Individualistické prvky vo sfére chápania štátu a práva:
1. občan je od prírody slobodný a rovnoprávny s inými občanmi
2. občan má právo zúčastniť sa na vládnej funkcii
3. občan musí mať práva v štáte, aby zabezpečovali autonómiu jeho vôle – existuje tu princíp cyklickosti v striedaní vlády a princíp slobody.
- Právo delí na:
a) prirodzené (božské), je absolútne platné
b) zákonné (svetské), predpisy vydané ľuďmi
- správne štátne formy: politeia, aristokracia, monarchia
- nesprávne štátne formy: tyrania, oligarchia, demokracia
Vysvetlenie pojmov:
politeia = nesebecká a rozumná vláda väčšiny
tyrania = krutovláda, násilie, útlak
oligarchia = vláda neveľkej skupiny osôb; určitá vládnuca skupina
demokracia = sebecká vláda väčšiny, ktorá sa ľahko môže zmeniť na vládu spodiny

- dielo Etika Nikomachova – dôraz kladie aj na etické spôsoby správania
- spravodlivosť – tu ju chápe ako všeobecne platný zákon (norma), ktorý predstavuje súhrn všetkých cností (Aristoteles chápe cnosť ako stred medzi dvoma krajnosťami.)
- obsahom etickej spravodlivosti je rovnosť
- rovnosť je tou časťou legality, ktorá tvorí spravodlivosť v pravom slova zmysle (v zmysle kvality aj kvantity)
- rozdeľovacia spravodlivosť – distributívna: rovnosť podľa geometrickej úmery na základe zásluhovosti; stred medzi „viac“ a „menej“
- vyrovnávacia spravodlivosť – komutatívna: rovnosť podľa aritmetickej úmery na základe zmluvného pomeru (kúpa, predaj, pôžička); stred medzi „strata“ a „zisk“
- dokonalá spravodlivosť je podľa Aristotela iba ideálom, v skutočnosti vládne (mala by vládnuť) spravodlivosť zákonná = legalita
- sociálna spravodlivosť je založená na koncepcii cnosti – čo je stredom medzi dvoma krajnosťami
Úloha: doštudovať etické a dianoetické cnosti
Cnosti Aristoteles rozdeľuje na etické /mravné/ a dianoetické /rozumové alebo teoretické/.
Dianoetické delí na 2 skupiny: a) rozum sa zaoberá tým, čo nepripúšťa žiadnu zmenu pôsobením ľudskej činnosti (chápanie princípov, múdrosť, veda); b) rozum sa zaoberá tým, čo možno meniť ľudskou činnosťou (obecná, v zaobchádzaní s peniazmi a majetkom, v pomere k vážnosti a cti, v styku druhými ľuďmi, v politickom živote – spravodlivosť).
- v súvislosti s legalitou hovorí, že rovnosť medzi ľuďmi existuje len ako rovnosť kvalitatívna (sme si rovní ako ľudia a ako občania, aj keď každý má iné možnosti, nadania, vlohy – v tomto si rovní nie sme)
- každému treba umožniť uskutočňovať vlohy, ktoré má, aby tak mohol dosiahnuť svoje vlastné dobro, resp. dobrý život




STREDOVEKÁ SOCIÁLNA FILOZOFIA

Pre stredovekú filozofiu bolo príznačné, že bola poznačená kresťanstvom. Teológia a filozofia bola do veľkej miery poprepájaná. Tvrdilo sa, že teológia sa zrodila z filozofie a že množstvo teologických východísk má filozofické podhubie.
Je poznačená 2 tradíciami (rozdelené z pohľadu ľudského rozumu, preto je tomistická tradícia uvedená ako prvá):

1. tomistická tradícia (nadväzuje na myslenie Tomáša Akvinského):
- prirodzený človek môže vychádzať Bohu v ústrety
- medzi prirodzeným rozumom a božou vôľou je zásadná harmónia (ľudský rozum neodporuje tomu, čo je nadprirodzené a Božie)

TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225 – 1274)
- dielo Suma teologická – 4 rôzne úrovne zákona:
1.) lex aeterna – večný zákon, božská múdrosť (boží zákon)
2.) lex naturalis – prirodzený zákon (miera ľudského obsiahnutia v lex aeterna – teda to, čo nám je dané od Boha a v čom sa môžeme pohybovať v rámci toho, čo je v nás božské)
3.) lex humana – pozitívny právny poriadok (aplikácia lex naturalis na okolnosti – teda to, čo si človek vytvára sám)
4.) lex divina – božie prikázania (Starý a Nový zákon)
- prirodzený zákon (lex naturalis) zaväzuje všetkých ľudí (je vecou rozumu); božie prikázania zaväzujú len veriacich

2. augustínska tradícia:
- rozum a mravná sila človeka boli narušené dedičným hriechom
- vedomosti človeka sú plané a rozum váhavý (rozum je to, čo nás vzďaľuje od Božej dokonalosti)


AUGUSTÍN AURÉLIUS (354 – 430)
- ľudské práva predpokladajú povinnosť milovať Boha
- svetská moc má duchovnej moci pomáhať prostredníctvom cirkvi (cirkev má veľmi silnú pozíciu)
- dielo Božia obec – rieši otázku božský štát verzus pozemský štát (vidí pozemský štát ako skazený)
- obec (štát) vzniká koexistenciou božského a pozemského štátu (cirkev má mať veľké slovo aj pri politických rozhodnutiach)


Špecificky vymedzení filozofi (už nie teológovia, teda už nepatria do stredovekej filozofie):

NICOLLO MACHIAVELLI (1466-1527) čítaj Makiaveli
- dielom Vladár reaguje na pád republikánskeho zriadenia v Taliansku a nastoľuje potrebu vlády silného jednotlivca (aby ten, kto vládne, vládol pevnou rukou, aby moc nebola roztrieštená)
- rozlišuje 2 druhy vladárstva:
1.) dedičné (moc posúvaná dedením)
2.) zmiešané (Moc môže byť aj zdedená, ale je podporená ešte nejakou zložkou – napríklad upravená vojenskou silou. Dôraz je tu na tom, aby ten, kto má rozhodujúcu moc, mal moc pevnú – napríklad moc vychádza z rúk prezidenta.)
- vladár musí mať špeciálne schopnosti: sila + žičlivosť osudu + schopnosť udržať moc (aj pomocou násilia – z tohto vychádza aj tzv. „machiavelizmus“ - vláda, ktorá je totalitná – „vládnuť možno aj pomocou násilia“), organizačné a vojenské schopnosti; navonok čestný, spravodlivý a cnostný (ide tu o povrchnosť, vonkajšie prejavy)
- vladár je závislý od tých, ktorý mu umožnili byť vladárom
- problém vzťahu politiky a morálky – morálka podľa Machiaveliho nemá v politike čo hľadať – je to niečo, čo je skôr na škodu a navyše. Morálka je tu skôr brzdou pri presadzovaní vlády.

THOMAS HOBBES (1558 – 1679) - INIVIDUALIZMUS
- dielo Leviathan a O občanovi – rozberá otázku toho, ako vládnuť, ale je to spojenie vlády a morálky
- teoretický výklad vzťahu jednotlivcov v štáte
- snaží sa uplatňovať prvky individualizmu: človeka chápe ako silného, autonómneho a aktívneho jednotlivca schopného existovať v kolektíve
- v prirodzenom stave je človek izolovaný, v štáte je v kontakte s inými ľuďmi – organizované vzťahy (Pojem prirodzeného stavu je príznačný pre „kontraktualistov“ - tvrdia, že človek pôvodne žil v prirodzenom stave – teda egoisticky a sám. Človek vstupuje do stavu spoločenského práve z tých pohnútok, že chce, aby mu boli zaručené nejaké slobody a ochrana slobôd a práv.)
- existencia človeka v prirodzenom stave je podľa Hobbesa neudržateľná – potrebuje zákony (aby sa existncia človeka nezvrhla do anarchie)
- prirodzený zákon, ktorý vládne v prirodzenom stave = zákon rozumu, obsahuje 21 zákonov (napr.: dodržiavanie zmlúv, úsilie o mier, spravodlivosť, prispôsobenie sa jednotlivca, hľadanie dobra...) (Toto je dôkazom toho, že človek je prirodzene tvorom rozumným a musí sa organizovať v spoločnosti, aby prežil. Väčšina filozofov tvrdí, že „prirodzený stav“ ani existovať nemusel, je to len niečo, čo je človeku prirodzené. Nie je možné dokázať, či takýto stav v skutočnosti v minulosti existoval.)
- pravidlá prirodzeného zákona treba rešpektovať na základe vlastného svedomia = sú v rovine morálnych zákonov!
- Hobbes hovorí, že štát vzniká delegovaním vôlí ľudí do rúk štátu, ktorého úlohou je udržať mier a vzniká z potreby eliminovať „vojnu všetkých proti všetkým“
- práve štát je následkom rozumného uvažovania – vyrastá z autonómie jednotlivcov a poskytuje bezpečnosť (podľa liberálov je primárnou úlohou štátu ochraňovať jednotlivcov)
druhy štátov: 1.) prirodzený - vládca získava moc na základe vlastnej vôle
2.) ustanovený – vzniká na základe toho, že sa ľudia dohodnú na vládcovi
- vhodné typy štátu: aristokracia, monarchia, demokracia (demokracia je tu už chápaná tak ako ju chápeme dnes, teda: vláda ľudu, forma štátu s maximálnou účasťou občanov na riadení a správe krajiny)
Hobbes sa venuje aj otázke spravodlivosti:
- spravodlivosť rozdeľovacia = spravodlivosť rozhodcu (sudcu), teda úkon vymedzujúci, čo je spravodlivé (teda spravodlivé je to, ako rozhodne ten konkrétny človek, ktorý sa ale riadi určitými prijatými zákonmi)
- nová definícia spravodlivosti: spravodlivosť na základe zmluvy (sú to zákony na základe zmluvy)
- zmluva = vyrovnanie medzi priestormi subjektmi slobody: každý sa vo vzťahu k druhému vzdáva rovnakého rozsahu svojho práva na slobodu konania – vzniká právo na rovnakú slobodu pre všetkých
- Hobbes predpokladá pôvodný zmysel pre spravodlivosť - ten je nám daný a ten prikazuje vzájomné obmedzenie neobmedzeného práva na slobodu (neplnenie musí byť sankciované)
- pôvodný význam rozdeľovacej a vyrovnávacej spravodlivosti slabne

- dielo Leviathan – vládca a zákonodarca si vynucuje plnenie zmluvy a definuje to, čo je správne
- Leviathan je jedinou zákonodarnou mocou: zriadenie štátu ako donucovacej moci, lebo inak vládne „vojna všetkých proti všetkým“ (človek človeku vlkom)
- definuje dve podmienky, ktoré musí splniť každý systém distributívnej (rozdeľovacej) spravodlivosti a tvoria jej rámec:
A.) distributívna spravodlivosť sa týka subjektov práva, ktoré si navzájom vymedzujú právo na rovnakú slobodu ľubovôle
B.) žiadny systém distributívnej spravodlivosti nesmie vzniknúť bez rovnako oprávnenej účasti tých, ktorých sa týka (teda rozhodovanie o rozdeľovaní nemôže byť o nás bez nás)
- tieto podmienky od neho neskôr preberá aj I. Kant

JOHN LOCKE (1632 – 1704) – INDIVIDUALIZMUS
Klasický individualistický variant sociálnej filozofie:
- nosnými piliermi sú pojmy: „sloboda“ a „zmluva“
- z hľadiska prirodzeného stavu znamená sloboda voľnosť riadenia svojich činov v nakladaní s vlastnou osobou a so svojím majetkom (chápanie zmyslu pojmu „sloboda“ ako „sloboda k...“); prirodzený zákon je jediným obmedzením – je to zákon zachovania mieru a jeho realizovanie je vložené do rúk každého jednotlivca
- prirodzený stav podľa Locka reálne existoval a pretrváva dodnes – sú v ňom „všetci vládcovia“ (sú to vládcovia, ktorí už nemajú nikoho nad sebou)
- z hľadiska politickej (občianskej) spoločnosti znamená spoločenská zmluva výsadu trestať a vydávať zákony – túto výsadu má politická moc; politická spoločnosť sa napriek tomu javí ako rozvinutie slobody (sloboda od voľnosti, ktorá prechádza v ľubovôľu – toto je sloboda v zmysle „sloboda od...“ ako oslobodení od niečoho)
- sloboda prechádza do roviny spoločnej ochrany proti možnosti vzájomného úsilia na základe pravidiel, ktoré si občania zmluvne stanovili
- prínos individualizmu: jednotlivci zmluvne zakladajú spoločnosť s cieľom ochrániť ich práva a slobody (prvoradý je jednotlivec, štát závisí od vôle jednotlivcov – toto je typický individualistický prvok)
- ontologický individualizmus – nezávislé indivíduum reálne jestvovalo a jestvuje
- V Lockovej teórii môžeme nájsť aj holistické prvky, ktoré sa prejavujú v účele združovania:
A.) politická moc sa nevykonáva pre úžitok jednotlivcov, ale pre verejné blaho
B.) politická moc slúži nielen na ochranu, ale i na úpravu vzťahov vlastníctva (Locke je predchodcom sociálneho štátu)
- Locke prichádza ako prvý s pojmom deľba moci: exekutívna, legislatívna, federatívna

JEAN JACQUES ROUSSEAU (1712 – 1778) čítaj Rusó
- osvietenský mysliteľ a filozof, bojoval proti predsudkom a tradíciám („rovnosť – bratstvo – sloboda“)
- prepracoval novú koncepciu spoločnosti: dielo „Rozprava o pôvode nerovnosti“ a „Spoločenská zmluva“ – základné tézy novej spoločnosti (Rousseau prišiel s myšlienkou, že základnú nerovnosť medzi ľuďmi spôsobuje existencia súkromného vlastníctva)
- prirodzený stav – historický: človek vstupuje do vlastnej histórie, je tu prirodzene dobrý (nie morálne dobro, ale dobro všeobecné)
- v prirodzenom stave je tzv. „uzavretá totalita“ – človek nekooperuje s inými
- s nástupom súkromného vlastníctva zaniká prirodzený stav a vzniká sociálna nerovnosť (v prirodzenom stave vládla rovnosť)
- z prirodzeného stavu človek prechádza do stavu spoločenského (medzistupeň medzi prirodzeným a pospolitým stavom) – je niečím negatívnym, čo musí nevyhnutne vyústiť do nápravy, ktorou má byť stav pospolitý (V spoločenskom stave musí nastať revolúcia, ktorá jediná človeka posunie ku kvalitatívnej zmene.)
- revolúcia – krátke násilné obdobie, kedy dôjde ku kvalitatívnej zmene a nastáva mravná obroda, ktorú je možné dosiahnuť výchovou
- pochybuje o revolúcii, hoci verí v možnosť zmeny
- v ďalšom vývojovom stupni dochádza k rozkladu uzavretej totality a vzniká „morálna totalita“ = normy, na základe ktorých jedinec obmedzuje svoje správanie – vzniká záväzné spoločenstvo ľudí založené na všeobecnej vôli
- pospolitý stav Rosseau charakterizuje ako organický zväzok ľudí na politickom základe, ktorý si vyžaduje existenciu zákonov
- pospolitosť – „uzavretá totalita“, ktorá prezentuje svoju vôľu a nie je závislá
- pospolitosť funguje na základe spoločenskej zmluvy, ktorá je založená na občianskej slobode (tá je závislá na fungovaní zákonodarstva)
- zákonodarstvo – všeobecné právne zásady potrebné pre fungovanie pospolitosti (sú to prirodzené zväzky – ustálené prijaté zákony)

Potiaľto bola prednáška z 13. 11. 2009.

Prihlasovanie na termíny:
 Evidencia štúdia
 VSES017 Štúdium, zápisné listy...
 Zoznam zápisných listov (vysvietiť magisterský) – ikona bežca
 Termíny hodnotenia (po kliknutí nám vyhodí všetky predmety zápisného listu)
 Predmety zápisného listu – Sociálno-filozofické koncepcie človeka
 Ikonka „plus“ vľavo – Prihlásiť sa na termín
 Vybrať jeden z termínov – potvrdiť zelenou ikonkou vľavo hore
 Po odhlásení a vrátení sa späť do systému nám už ukáže, že sme prihlásení
 Prihlásiť sa je potrebné čo najskôr, aby sme to nekomplikovali



IMMANUEL KANT (1724 – 1804) INDIVIDUALISTA
- aplikoval svoj etický systém na právnu oblasť (vypracúva koncepciu toho, ako by mala spoločnosť fungovať – teda na základe práva)
- východisko: autonómia rozumovej vôle je možná na základe slobody a môže nás viesť od skúsenosti k hodnotám (Ľudská sloboda na to, aby sa človek mohol realizovať, musí mať vytvorený k tomu právny rámec. Ak by sa štát nesprával podľa zákona, ľudské práva by boli potláčané.)
- človek má svoje limity konania a môže konať len na základe univerzálneho princípu: kategorický imperatív
- sloboda je daná „zvnútra“ kategorickým imperatívom
- právny poriadok je daný „zvonka“ cez všeobecné právo je uplatniteľná sloboda (na základe uzákoneného spoločenského poriadku) Právny poriadok však nesmie byť v rozpore s mravným kategorickým imperatívom, ktorý je daný človeku zvnútra.
- aktuálne zákony sú dané v určitom čase a priestore a prostredníctvom nich dochádza k súladu jednotlivcov a spoločnosti
- štát je teda priestor, kde sa realizuje poriadok aj sloboda
- dielo K večnému mieru – mierový stav nie je prirodzený, ale treba ho utvárať a udržiavať (Okrem štátneho práva sa Kant venuje aj právu medzinárodnému.)
- tri základné články: (tieto články sú zastrešené cnosťou „spravodlivosť“, ktorá je zárukou toho, aby sa človek mohol realizovať)
A.) štátne právo – rozoberá formy štátu, otázku práva, rovnosti, slobody ľudí a jednotlivca ako občana
B.) medzinárodné právo – princíp federalizmu v slobodných štátoch; voľné združenie štátov (zväz národov), vytváranie zmlúv medzi štátmi na zabezpečenie mieru (klasické poňatie medzinárodného práva) Hlavným cieľom združovania štátov do federácií alebo zväzkov na vyššej úrovni, je udržanie mieru.
C.) svetoobčianske právo – všeobecná hospotalita; zabezpečenie nároku na zem pre každého; garancia mieru pre všetkých (platí pre všetkých, či už ide o štáty alebo jednotlivcov – na globálnej úrovni)
- predpokladom slobody jednotlivca je večný mier, ktorý prechádza do morálneho princípu
- distributívna spravodlivosť – synonymum zákonodarstva (verejné právo) Je uňho chápaná ako zákonodarstvo – verejné právo je tou oblasťou, kde by mala byť upravovaná práve sféra rozdeľovania a prerozdeľovania.
- predpokladom je vzájomné uznanie práva na rovnakú slobodu konania alebo jednania – klasická liberalistická požiadavka
- kritériá spravodlivého rozdeľovania sú neproblematické a môžu byť predpokladané ako niečo, čo je samozrejmé (predpokladá, že ak bude zabezpečená úroveň práva, potom už nie je problém s rozdeľovaním a prerozdeľovaním)
- tak ako Hobbes, aj Kant prenáša význam na zákonodarný akt fakticky vynútiteľného prikazovania (zákonodarná zložka v štáte má možnosť vynucovať si dodržiavanie zákonov)
- obrat Rousseauovej spoločenskej zmluvy – zmluva sa stáva metaforou autonómie (odmieta klasický princíp dohody na niečom, čo vznikne na základe prirodzeného stavu)
- na rozdiel od Hobbesa, zákonodarca je u Kanta viazaný na procedúry republikánskeho zákonodarstva (uznáva republikánskeho zriadenie ako najspravodlivejšie zriadenie)
- každý systém distributívnej spravodlivosti vytvorený zákonodarcom zostáva viazaný na podmienku autonómie (nie je možné prerozdeliť dobro tak, aby sa siahalo na slobodu jednotlivca)


G. W. F. HEGEL (1770 – 1831) HOLISTA
- trojčlenný vzťah: jednotlivec (rodina) – občianska spoločnosť – štát
- štát pokladá za podstatu jednotlivca – kvôli tomuto je Hegel ponímaný často totalitne
- štát chápe ako niečo konkrétne, všeobecné a substanciálne
- indivíduum (jednotlivca) chápe ako niečo objektívne odvodené od všeobecného (štát)
- špecificky krajný holista – hovorí, že štát skutočne jestvuje, indivíduum je odvodené a stáva sa skutočným, len keď je členom štátu (kritizuje kontraktualistov)
- jeden z najvýznamnejších kritikov zmluvného vzniku spoločnosti – štát je predovšetkým duchovným útvarom, nie inštitúciou spoločnosti
- poukazuje na ťažko zdôvodniteľnú liberalistickú predstavu o autonómii jednotlivca
Poznámka: Heglove myšlienky (napriek tomu, že ho radíme k holistom), boli prispôsobené Marxom na to, aby mu to zapadlo do koncepcie „vedeckého marxizmu“.


JOHN STUART MILL (1806 – 1873)
- premostenie medzi klasikou a poklasickou sociálnou filozofiou; utilitarista
- je zakladateľom utilitarizmu (princíp úžitku – veľmi často sa zamieňa s princípom hedonizmu, avšak hedonizmus je iba jednou časťou utilitarizmu)
- je „libertariánom“ - extrémnym liberalistom
- obmedzenie slobody jedine z dôvodu sebaobrany (v akýchkoľvek iných prípadoch sloboda nemôže byť obmedzená)
- spis O slobode - otázky sociálneho života; rieši otázku, ako je možná individuálna sloboda jednotlivca v spoločnosti (aby nedochádzalo k potláčaniu slobody v súvislosti s jednotlivcom)
- spis O slobode rozoberá:
A.) problém slobody myslenia a konania
B.) problém individuality a spoločenského pokroku
C.) problém vnútornej a verejnej sféry jednotlivca
- individualita – tento pojem definuje ako zdroj spoločenského blahobytu (od toho, ako dobre sa má jednotlivec, sa odvíja aj to, ako dobre sa bude mať spoločnosť), priestor realizovania slobody; spoločnosť nie je vždy ochotná akceptovať slobodné názory jednotlivca (slobodu vyjadrovania považuje za zhubnú – podľa neho sloboda vyjadrovania môže jednotlivcovi viac uškodiť ako pomôcť – teda niekedy je lepšie vnútorne sa síce rozvíjať, ale neísť do konfliktov v spoločnosti, ako napríklad štrajky)
- sloboda konania je podľa neho individualizovanou činnosťou, realizáciou potrieb, ľudia musia zo spoločenských dôvodov strpieť istí obmedzovanie slobody (vlastnej, iných)
- spontaneita - hodnota, potencia každého jednotlivca, ktorá je obmedzená prostredníctvom výchovy – individuálny prístup; obmedzujúca je i skúsenosť (zvyk, voľba a pod. - okolnosti, do ktorých sa človek rodí – tradície, zvyky, ktoré nie vždy dovoľujú človeku sa rozvíjať.) (Každý človek má nejakú potenciu, a je na ňom ako ju bude využívať. Výchovou to v ňom môže byť rozvíjané, ale aj potlačované.)
- hodnota ľudskej bytosti – je daná vo výkone človeka a treba ju kultivovať prostredníctvom spoločnosti; človek je determinovaný cenzúrou, preto sa táto hodnota nemôže naplno prejaviť (keď našu spontánnosť brzdia tradície, zvyky, celkové smerovanie spoločnosti atď.); úlohou jednotlivca je preto nadobudnúť vlastnú hodnotu v preciťovaní samého seba i v očakávaní spoločnosti (Čím je človek užitočnejší pre spoločnosť, tým je jeho hodnota ako ľudskej osoby pre spoločnosť vyššia. Človek sa musí nájsť v prieniku toho, čoho je schopný a toho, čo od neho očakáva spoločnosť.)
- každý jednotlivec je originálny
- potreba dodržania spravodlivosti








MOC, AUTORITA, SLOBODA


Riešenie otázky autority, slobody a moci v súvislosti s politickou rovinou.

 Otázka ich vzájomného vzťahu je v sociálnej filozofii kľúčová.
 Otázka optimálneho usporiadania spoločnosti, pretože práve moc je tým, prostredníctvom čoho chcel človek vládnuť, ale moc manipuluje človekom.


TEÓRIE MOCI

Politické teórie moci:
 hlavní predstavitelia: Weber, Freud, Lasswell, Hartmann
 moc je základnou substanciou a politika je jej formou
 politiku chápu ako realizovanie moci
 východiskom i konečným cieľom politiky je uchopenie alebo udržanie moci

Právne teórie moci:
 hlavní predstavitelia: Locke, Duverger (čítaj Duveržér), Cohen
 chápu moc a právo sú dve neoddeliteľné historické a sociálne veličiny
 moc je logickým vyústením postupného spredmetňovania idey práva
 v práve je zdroj, zmysel a legitimita moci (moc je riešená vo vzťahu k právu)
 G. Burdeau – stotožňuje moc s právnou normou; sloboda, ak má byť realizovaná, musí byť zachovany sociálny poriadok, ktorý je stelesnený v zákonoch a v práve.


POLITICKÉ TEÓRIE MOCI

Max Weber:
 dielo: Politika ako povolanie (politici, ktorí žijú z politiky; politici, ktorí žijú pre politiku = bohatí ľudia by mali byť tí, ktorí idú do politiky), Protestantská etika a duch kapitalizmu (dielo je zamerané na riešenie etickej roviny ľudskej spoločnosti. Spája tu protestantskú etiku so vznikom kapitalizmu. Honobenie majetku, snaha získať čo najviac majetku je pre protestantizmus prijateľné, až žiadúce – je prípravnou pôdou pre kapitalistické myšlienky slobodného trhu.)
 hovorí o 3 druhoch moci – 3 druhy panstva: tradičné (zdedená moc), charizmatické (jednotlivec získa moc autoritou alebo charizmou), byrokratické (odôvodnenie moci na základe zákona – zákonným spôsobom získaná moc)
 inštitucionálne odcudzenie = byrokratizácia v sociálnych štruktúrach potláča spontánnu aktivitu a individuálnu slobodu ľudí
 osobitosť mocenských vzťahov spočíva podľa neho v asymetrickom postavení subjektov – moc jedného subjektu vyžaduje poslušnosť alebo podriadenie sa druhého subjektu
 určujúci prostredok moci: násilie (ten, kto má v rukách moc, má právo používať násilie, je to jeho legitímne právo)

Heinz Hartmann:
 kritika Webera z hľadiska teórie funkčnej autority
 jedna z technokratických a expertokratických koncepcií (podľa neho udržiavanie si moci podľa spôsobov moci ako ich definoval Weber, už nie je aktuálne)
 odbornosť môže byť tiež zvláštnym druhom autority (už nie charizma, tradícia, ale moc majú v rukách experti, ľudia, ktorým je vlastná vyššia miera odbornosti)
 východiskovou kategóriou jeho teórie je: sociálny vplyv na osobnosť:
1. vnútorný vplyv: viera, poznanie
2. vonkajší vplyv: reciprocita, manipulácia, nálak (vrámci sociálnych vzťahov je vládnuci človek často nútený uplatňovať reciprocitu)
- sociálny vplyv založený na viere tvorí základňu pre panstvo
 vplyv spočívajúci na poznaní je základom funkčnej autority
 z vnútorného vplyvu je preňho podstatnejšie poznávanie (nie viera, nie vplyvy, ktoré sú dogmatického charakteru)


PRÁVNE TEÓRIE MOCI

Maurice Duverger: (čítaj duveržér)
 francúzsky sociológ a politológ, veľmi silne odlišuje moc od sily
 moc je podľa neho normatívnym pojmom a legislatívne vymedzuje postavenie toho, kto má právo vyžadovať od druhých, aby sa podriadili jeho moci (legitímna moc)
 sila vyplýva z reálneho postavenia moci – je nelegitímna a uskutočňuje sa prinútením alebo neplatne získanou autoriou
 určujúcim prostriedkom moci je vplyv na silu
 moc je podľa neho neoddiskutovateľnou skutočnosťou
 autorita = vzťah de iure
 moc musí byť skúmaná zo širšieho sociálno-filozofického hľadiska (nesmie byť chápaná iba politicky)
 moc je v zásade založená na vzťahoch nerovnosti
 základným spôsobom existencie moci sú mocenské vzťahy závislosti a zároveň nezávislosti alebo vzťahy vzájomnej závislosti (jednostranný vzťah – niekto je závislý na niekom, kto je nezávislý na tom prvom; obojstranná závilosť)
 mocenské vzťahy existujú v dvoch rovinách:
1. vertikálne usporiadanie – hovoríme o termínoch sociálnej hierarchie (vláda, panstvo, podmanenie)
2. horizontálne usporiadanie – hovoríme o spoločenskom podriadení rovnoprávnych subjektov
 Duverger hovorí o tzv. „horizontálnom totalitarizme“ = rovnosť, ktorá paralizuje aktivity druhého (napríklad sociálna spravodlivosť chápaná v socializme – rozdelenie dobra všetkým rovnako)

Michel Foucault (čítaj fukólt)
 uniformita – podstatná črta modernej spoločnosti
 ľudia žijú v zajatí ilúzie, že sú slobodní
 realita: ich život je iba prostriedkom moci
 súčasná moc je nadvládou „diskurzu“ (oblasti použitia, významov, priorít, pozícií) moci, ktorý ľudí proti ich vôli režíruje
 nový typ moci podľa neho nie je orientovaný na otvorené násilie, ale na normotvornú prax a dozor
 konštatuje, že v spoločnosti je úplná anonymita a depersonifikácia, a nemožno na to zabúdať (jednotlivec ako by sa v celku stratil – kladie sa dôraz na celok, globál, ale človek ako jednotlivec tam zaniká)

Kritická teória Frankfurtskej školy
 T. Adorno, E. Fromm, M. Horkheimer, H. Marcuse
 snažia sa riešiť otázku moci na príklade historického vývinu rodiny. Pokúšajú sa vysvetliť úpadok tradičných hodnôt, vrátane prudkej devalvácie osobnej autority.
 gradácia odcudzenia človeka voči autorite vôbec – fungovanie anonymných inštitúcií


MOC A SLOBODA AKO FILOZOFICKÝ PROBLÉM

 Foucaultova a kritická teória frankfurtskej školy – pokus o ontologické vymedzenie moci
 akcent je kladený na fundamentálnosť moci v rámci spoločnosti a na všadeprítomnosť mocenských vzťahov

 Podstata filozofického problému (tri otázky):
1. Čo znamená ovládať prírodu, sociálne procesy a akú to má hodnotu?
2. Aké sú príčiny a dôsledky neohraničenej a nekontrolovateľnej moci?
3. Aký je vzťah spoločenskéh poriadku a moci na jednej strane a spontánnej aktivity a realizácie ľudí na strane druhej?
 Riešenie týchto otázok:
 dôraz na autonómiu a subjektivitu indivídua – sú 2 prístupy:
1. využitie moci človekom (človek k uplatňovaniu moci pristupuje tak, že ju využíva)
2. zneužitie moci človekom (využíva moc iba vo vlastný prospech)

1. PRÍSTUP (racionálny):
- človek je vlastníkom a pánom prírody
- ľudské poznanie a moc v tomto splývajú v jedno
 základným cieľom ľudskej existencie je: poznať zákony prírodných a spoločenských procesov, aby ich človek čo najúčinnejšie ovládal v záujme rozšírenia a prehĺbenia vlastnej slobody
2. PRÍSTUP
 človek je v zajatí technokracie
 spochybňuje jednoznačne formulovaný cieľ ľudskej civilizácie (moc riadi jeho)
 tento prístup je hlavným zdrojom dehumanizácie prírody, medziľudských vzťahov, vzájomného odcudzenia spoločnosti a jednotlivca je vyvolaný zdokonaľovaním poznania a techniky
 Romano Guardini konštatuje, že dnes je zneužitie moci priam nevyhnutné – technika sa stáva osobitným druhom moci
 problém moci považuje za centrálnu otázku dnešnej doby

 jadrom problému riešenia moci a slobody v rámci filozofického diskurzu sú práve spoločensky nerovnocenné vzťahy
 MOC = panstvo niekoho nad niekým (filozofické chápanie moci)
 SLOBODA = rovnosť ľudských práv, kde právo jedného nesmie ohraničovať ani poškodzovať práva ostatných
 sloboda má pozitívny aj negatívny aspekt (pozícia, v akej sa sloboda môže nachádzať.)
 Pozitívne chápanie slobody – rozumieme snahu človeka vyhnúť sa negatívnym vplyvom nevyhnutnosti (sloboda k... napríklad ku konaniu).
 Negatívne chápanie slobody – rozumieme schopnosť človeka slobodne myslieť a konať prostredníctvom nevyhnutnosti (sloboda od... oslobodiť sa od niečoho).
 MOC – má dva aspekty:
1. dáva človeku možnosť stať sa slobodným
2. predstavuje trvalú hrozbu pre spoločnosť a jednotlivca, že sa stane otrokom moci
 sloboda a moc sa teda navzájom dopĺňajú: moc nemusí slobodu iba ohraničovať, ale môže slúžiť aj ako jedna z podmienok nezávislosti človeka od prírody a efektívneho riadenia spoločenských problémov


LIBERALIZMUS

 liberalizmus stavia na východiskových bodoch INDIVIDUALIZMU
 19. storočie – dochádza k úpadku liberálnych myšlienok: „strata indivídua v dave“ (prichádzajú myšlienky holizmu, socializmu atď.)
 jedinou vládou sa stáva moc masy – všetko nekonformné je chápané ako nebezpečné (jednotlivec je akoby tlačený do toho, aby splynul s davom – nekladie sa dôraz na potreby jednotlivca, prioritná je spoločnosť)
 podpora tvorby všeobecných noriem – vzniká pluralizmus
 jedine inteligencia je schopná pochopiť nutnosť individuality
 v 2. polovici 20. storočia dochádza k vzkrieseniu liberalizmu
 snaha o porovnanie vtedajších konceptov s predchádzajúcimi teóriami v náväznosti na J. Locka
 Liberalizmus sa začal rozvíjať v 2 základných líniách:
1. KONTINENTÁLNY – dôraz na racionalitu jednotlivca, ktorý má vlastné schopnosti, aby sa uplatnil; suverenita rozumu
2. ANGLOSASKÝ – jednotlivec má vymedzené pole pôsobnosti; je pod tlakom nedostatku; spochybňuje možnosti vývoja jednotlivca (prepojenie svetskej moci s mocou cirkevnou – v tomto je anglosaský liberalizmus odlišný od kontinentálneho)
 problematika spravodlivosti je podľa liberálov základným prvkom spoločnosti
 spravodlivosť je chápaná ako cnosť, ktorá je transformovaná v rovine práva
 základom spravodlivého usporiadania je stabilita sociálneho poriadku (ale na základe toho, že jednotlivec je v spoločnosti spokojný)
 kým v 18. storočí bol zmluvný princíp nahradený princípom utility (utilitarizmus), v 20. storočí je zmluvný princíp znovu oživený vo forme kontraktualizmu (kontrakt ako dohoda, zmluva)

Charakteristiky súčasného liberalizmu:
 dôraz na jednotlivca, slobodu a súkromné vlastníctvo
 rieši otázku legitimity
 rieši distribúciu a redistribúciu (rozdiely v spoločnosti chápe ako niečo prirodzené, ale zároveň tieto rozdiely by sa mali nenásilne ekonomicky vyrovnávať)
 vyrovnávanie rozdielov v spoločnosti
 je nehomogénny – existuje viacero tendencií a línií
 smer pevných pozícií (liberalizmus stojí na pevných pozíciách)

Predstavitelia súčasného liberalizmu:
 John Rawls, Robert Nozick, Ronald Dworkin
 východisko: prioritu má vždy jednotlivec, jeho sloboda a právo na súkromný majetok
 je založený na postulátoch individualizmu (viď tabuľka Individualizmus-Holizmus)


Liberáli

John RAWLS (americký filozof, sociálne orientovaný liberál)
 dielo Teória spravodlivosti (1971) zadefinoval v ňom spravodlivosť ako spoločnú vec nás – jednotlivcov – tvoriacich spoločnosť
 spravodlivá distribúcia v spoločnosti
 pracuje s teóriou racionálnej voľby (ľudia fungujú akoby v prirodzenom stave - na základe racionálneho uvažovania ľudia dospejú k určitým princípom, na ktorých má spoločnosť fungovať)
 2 princípy spravodlivosti:
1. princíp rovnosti – rovní ľudia a občania (oblasť ľudských práv) – uplatňovanie v základných ľudských a občianskych práv
2. princíp rozdielnosti – rozdielnosť je v ekonomickom a sociálnom princíp; redistribúcia v prospech najmenej zvýhodnených (ak má štát vykonávať určité prerozdeľovanie, má prerozdeľovať tak, aby v konečnom dôsledku to bolo v prospech tých, ktorí sú v spoločnosti na tom najhoršie – na princípe solidarity)
 alternatívna teória utilitarizmu – tvrdí, že súhrnný ani priemerný úžitok nemôže byť štandardom pre spravodlivosť v spoločnosti, ktorá považuje svojich členov za slobodných a rovných
 kontaktualizmus – zmluva na základe Lockovej predstavy; rozdiel je v tom, že Rawls hovorí, že prirodzený stav je iba hypotetický (teda funguje to iba na teoretickej úrovni)
 pôvodný stav a závoj nevedomosti (toto je špekulatívny pojem, aj keď iba teoretický – pod týmto pojmom si predstavuje oprostenie ľudí od toho, čo o sebe v spoločnosti ľudia vedia. Ľudia teda musia dokázať myslieť objektívne – teda ak človek nevie, v akej pozícii sa nachádza, do akej spoločnosti patrí, aké má vzdelanie, aké má predispozície. Vie iba to, na akých princípoch má spoločnosť fungovať. Takýto závoj nevedomosti im umožňuje hľadať čo najlepšie princípy. Až keď sa závoj zdvihne, zistia, v akej pozícii sú, a to už neumožňuje spravodlivé vytvorenie princípov.)
 Ralws chápal spravodlivosť vždy v súvislosti s inštitúciami – aplikácia spravodlivosti na sociálnu oblasť
 spravodlivosť chápe ako prvú cnosť inštitúcií
 teória spravodlivosti je vlastne konsenzom (dohoda na základe toho, že nikto nič nestráca), nie kompromisom (dohoda na základe toho, že každý sa niečoho vzdá)
 princípy spravodlivosti sú lexikograficky usporiadané – pririta prvého princípu pred druhým
 spravodlivosť chápe ako férovosť (aby boli každému poskytnuté férové podmienky, teda aby mal každý rovnakú možnosť realizovať sa - tu sa mu vyčíta rovnostárstvo)
 Rawls je sociálne orientovaný liberál

Robert NOZICK (pravicovo orientovaný liberál)
 dielo: Anarchia, štát a utópia – snaží sa naznačiť, že existuje alternatíva k Rawlsovej Teórii spravodlivosti
 obhajuje štát ako „nočného strážnika“ - štát má teda výlučne ochrannú funkciu (základných ľudských práv a slobôd), minimalistické ponímanie štátu
 štát má byť minimálny – neplní sociálnu funkciu
 hovorí, že práva v hypotetickej situácii, nie sú zvolené (ako hovorí aj Rawls), ale sú základné, implicitné (sú nám dané, nie sú predmetom dohody)
 jednať s ľuďmi ako s autonómnymi bytosťami priamo implikuje, že sú nositeľmi práv
 hovorí o teórii pôvodného nadobúdania (reviduje Locka, ale nejde o privlastňovanie, ale o nadobúdanie)
 2 predpoklady pôvodného (prirodzeného) stavu:
1. každý jednotlivec je nositeľom morálnych práv
2. nikto nevlastní žiadny zdroj mimo vlastného tela (majetok, s ktorým môže človek slobodne nakladať)
 3 typy teórie spravodlivosti:
1. princípy výsledného stavu – podľa tejto teórie každému patrí rovnaká časť spoločenského produktu
2. modelové princípy – každému podľa jeho práce (Rawlsova teória spravodlivosti)
3. historické princípy – sú založené na právach: rozdelenie je spravodlivé vtedy, keď neboli porušené práva žiadnej osoby
 Záver: spravodlivé je všetko, čo vzíde zo spravodlivej situácie spravodlivou procedúrou – distributívna spravodlivosť je otázkou histórie, nie modelov (nie na základe umelých modelov, ale na základe historickej skúsenosti)

Ronald DWORKIN (egalitarista – rovnosť v základných ľudských právach)
 dielo: Keď sa práva berú vážne
 ak je teória spravodlivého rozdeľovania založená na myšlienke rovnosti, musí odrážať rozlíšenie medzi tým, čo patrí k morálnej podstate jednotlivca, a tým, čo spadá do morálne kontingentných okolností jeho života (spoločné s Rawlsom)
 Kladie 2 základné požiadavky:
1. spoločnosť musí byť založená na egalitárnom (rovnocennom) rozložení (rozdelení) zdrojov
2. miera rovnosti nemá byť diferencovaná vzhľadom na uspokojenie či blahobyt, ale vzhľadom na zdroje
 biologicky zdedené vnútorné zdroje a sociálne zdedené vonkajšie zdroje majú byť považované za súčasť vonkajšej situácie jednotlivca, nie za súčasť jeho osoby (rovnosti)
 kritizuje Ralwsa v jeho princípe rozdielnosti, a to za to, že:
1. Rawls nezohľadňuje individuálnu voľbu a jednanie jednotlivca (nezohľadňuje sa, čo jednotlivec chce);
2. skupina najmenej zvýhodnených je definovaná štatisticky a princíp rozdielnosti je tak príliš pružný na to, aby na ňom mohla byť založená určitá sociálna politika;
3. že si všíma iba tých, ktorí sú „na dne“, čo nie je správny egalitársky princíp (teda spravodlivé by bolo všímať si všetkých)
 jeho teória má za cieľ poskytnúť oprávnenie ústavnej demokracie so silnými individuálnymi právami
 prijíma koordináciu ekonomickej činnosti s cieľom dosiahnuť spravodlivé rozdelenie súkromného majetku, ktoré tvorí jadro trhu
 jeho teória je vážnym pokusom prepojiť hodnotu spoločenstva s hodnotami slobody a rovnosti (snaha o prepojenie holizmu a individualizmu)


KOMUNITARIZMUS (nadväzuje na holistické princípy)

 predstavitelia: Charles Taylor, Joseh Raz, Michael Walzer, Michael Sandel
 východisko: téza, že identity jednotlivých ľudských bytostí sú čiastočne definované ich príslušnosťou k určitému spoločenstvu
 ľudia sú členmi kultúrne formovaných spoločenstiev a sú utváraní ich smernicami a hodnotami (sociálny konštruktivizmus)
 svoje charakteristiky môže človek rozvinúť iba v spoločnosti
 liberálny obraz človeka pokladajú za atomistický
 liberalizmus podľa nich zabúda na fakt, že jednotlivec si svoju identitu vo veľkej miere nevolí, ale získava ju tým, že plní istú rolu v spoločnosti
 ľudské schopnosti sú závislé na kultúrnych zvykoch
 sociálna rola jednotlivca je dôležitá
 je založený na postulátoch holizmu (viď tabuľka)

Charles TAYLOR
 dielo: Nedorozumenie v diskurze (diskurz ako sociálny vzťah, do akého sa človek dostáva)
 hovorí, že dobrá spoločnosť musí podporovať kultúne prostredie príhodné pre rozvoj charakteristických ľudských schopností (spoločnosť umožňuje človeku všestranný rozvoj)

Joseph RAZ
 dielo: Liberalizmus, autorita a politika neutrálneho záujmu
 priznáva platnosť liberálnej perfekcionistickej tézy (individuálna autonómia môže byť podporovaná len politikou spoločného dobra) a platnosť sociálnej tézy (sociálna rola) – neodporujú si
 myšlienka spravodlivosti je kultúrne relatívna a je založená na zdieľaných významoch, ktoré tvarujú život konkrétneho spoločenstva

Michael WALZER
 dielo: Bezpečnosť a blahobyt
 popiera existenciu jednej idey spravodlivosti zodpovedajúcej danej kultúre – spoločnosť je štrukturovaná do rôznych sfér a každá z nich má vlastné hľadisko
 ideál spravodlivosti pre našu spoločnosť: „komplexná rovnosť“ = taký druh distribúcie, ktorý si vyžaduje porozumenie spravodlivosti v našej spoločnosti
 nerovnosti nevylučuje, ale hovorí, že sú obmedzené na rôzne oddelené sociálne sféry tak, že nerovnosť v jednej sfére nekoreluje s nerovnosťou v iných sférach

Michael SANDEL
 spravodlivosť chápe ako sociálnu cnosť – jej rola spočíva v korekcii nedostatkov sociálneho života (je kultúrne relatívn

Hodnocení: (hodnotilo 5 čtenářů)

Ohodnoť tento referát:

(špatný)
(horší)
(průměrný)
(lepší)
(dobrý)



 
 


 
 
Referáty | Čtenářský deník | Životopisy |
Zásady zpracování cookies

© provozovatelem jsou iReferaty.cz (Progsol s.r.o.). Publikování nebo šíření obsahu je zakázáno bez předchozího souhlasu.
Referáty jsou dílem dobrovolných přispivatelů (z části anonymních). Obsah a kvalita děl je rozdílná a závislá na autorovi. Spolupracujeme s Learniv.com. Zveřejňování referátů odpovídá smluvním podmínkám. Kontakt: info@ireferaty.cz
Naši partneři: WarThunder.info | Calorie-Charts.info